Neviem presne kde som skoncil moj posledny clanok, ale pravdepodobne to bolo, ked som odchadzal z Koh Samui, z nemocnice, kde mi poistovna preplatila cele osetrenie, za 4 dni to bolo 77.000 bahtov. Po navrate zo Samui na Phangan som chodil na prevazy, na cistenie rany. Poistovna bola so mnou stale v kontakte, avsak nejako sa im nezdalo, preco stale chodim k lekarovi, videli, ze moje zranenie a nasledne liecenie trva priliz dlho, tak mi navrhli, ze do 20.12. mi budu hradit osetrenie, potom riesime odchod na Slovensko, s cim som nemal problem. Ale pozor – to znamena, ze po 20.12. som nemohol ist k doktorovi, lebo mi nechceli preplatit lekara (co cinilo smiesnych 500 bahtov za jeden prevaz…).

Chcel som, aby som sa dal dokopy, takze som prijal to, aby som isiel spat na Slovensko, situacia bola taka, ze som potreboval doprovod – to znamena, ze som sa nemohol dotknut ruksaku (20kg), pretoze som ledva chodil – niekedy som mal stavy take, ze som sa nevedel ani postavit, ked som lezal… Potreboval som mat aj nohu vylozenu, takze s panom doktorom z poistovne sme sa dohodli, ze pojdem prvou triedou spolu s asistenciou.

Bolo to tusim 25.12., ked sme si spravili vylet na lodi, s tym, ze 27.12. som mal letiet na Slovensko. Nevedel som si predstavit tu cestu, ze pojdem prec z Koh Phanganu, od mojich kamaratov, od toho vsetkeho krasneho, tepla…do zimy, do nasich nemocnic, medzi sviatkami…Ked sme sa vratili z vyletu, okamzite som komunikoval s poistovnou, ze teda nechcem ist na Slovensko (rozhodnutie, ze tam idem som spravil asi 5-6 hodin predtym), takze sa to dalo zrusit.

V poistnych podmienkach maju, ze mi mozu hradit zdravotne osetrenie do vysky repatracie – navratu do krajiny, co mi vyratali na okolo 3000 EUR, co je celkom dost – myslel som si, fajn, teraz mam 3000 EUR, za ktore sa mozem dat dokopy. Kedze stav sa mi nezlepsoval, posilvestrovali sme, samozrejme som ani nepil, isiel som spat o 1.30 v noci. S poistovnou som medzitym komunikoval, ze chcem ist do Bangkokskej nemocnice, spolu s asistenciou, z Koh Samui letiska. Nevedeli pochopit, preco chcem ist prave tam, preco neidem do nemocnice na Koh Phangane. Napisal som im, ze na Phangane, nie je ziadna nemocnica. Cize na jednej strane som mal 3000 EUR k dispozicii na krytie, na druhej strane som ich nemohol “minut”, pretoze som nemohol ist nikde. Tak mi nakoniec odporucili, aby som isiel do kliniky do Haad Rin (kde sa prave konala fullmoon party, cize milion ludi a o to viac v klinike. Pod pojmom klinika si predstavte miestnost velku ako 2 garaze, kde je jeden lekar a 2 sestry). Prisiel som do kliniky, doktor nechapal poriadne co od neho chcem, hovoril, ano vidim, ze mate problemy, dame Vam nejake dalsie antibiotika, mate tam infekciu. Hovorim, ze chcem ist do normalnej nemocnice, kde mi spravia komplexne vysetrenie, ze v Surat Thani je napriklad dobra nemocnica a celkom lacna – kedze som videl, ze do toho Bangkoku sa nedostanem…Tak povedal dobre, mozem tam ist, aj volal s poistovnou. Poistovni som napisal, ze mi odporucil, aby som tam siel. Napisali OK, mozem tam ist. Odpisal som im, OK, to znamena, ze mi preplatite cestu, ano? Odpisali nie – doktor nenapisal do spravy, ze ma nemoze osetrit. Cize, cesta do Surathani (320 bahtov jeden smer) ostala nepreplatena, aj ked som mal 150.000 BHT na krytie. Z toho som mal naozaj velku “radost”. Taxik na Koh Phangane z Thongsala, kde som bol do Haad Rin stoji 500 BHT – takze cesta na “ich” kliniku je drahsia, nez cesta do nemocnice mimo ostrova, to len tak mimochodom.

Dalsia vec – poistovna nechce a nemoze preplatit vsetky ostatne naklady, cize ak nemam k niecomu doklad, tak to nemozem dostat preplatene. Znie to logicky, ale predstavte si situaciu, ked potrebujete ist taxikom. Na nejaky doklad mozete zabudnut…a niekedy to nie su male peniaze. Takze som im napisal, ze ako mam tuto situaciu riesit (vtedy sme sa bavili o odvoze z Bangkokskeho letiska do nemocnice), navrhol som im, ze ak chcu doklad, tak verim, ze limuziny, ktore ponukaju na odvoz z letiska – tam mi urcite doklad vystavia…

Dolezite je to, ze som do Surat Thani dosiel, zobral som aj kamosku Fn ako asistenciu, co bolo dobre – lebo moc po anglicky tam nehovoria, ale siel som k dobremu dokotorovi, ktory po anglicky hovoril. Skusal vsetko mozne, velmi zodpovedne ku mne pristupoval, bol to naozaj profesional. Povedal mi, ze nemam ziadnu infekciu, ziaden zapal – to, ze mam bolesti v klboch a vo svaloch je sposobene tym, ze som bral antibiotika – to znamena, ze “doktor” v Haad Rine by mi nejake antibiotika dal (spominam si, ze povedal – na svete existuje okolo 200 antibiotik, asi Vam nedali tie spravne. Celkovo v Thajsku ked pridete do lekarne, tak automaticky vam supnu antibiotika), kde naopak v Surathani tvrdil, ze to je z antibiotik, to znamena, ze som urobil spravne, ze som do nemocnice isiel a nepocuval toho idiota v Haad Rine. Do spravy mi napisal, ze mam Artritidu. Na internete som si pozrel, co to znamena, nie je to nic prijemne, vyskytuje sa to vacsinou u starsich osob a lekari poriadne nevedia z coho to je a ako to riesit. Jedna forma Artritidy je aj ta, co som mal aj ja – to znamena, ze organizmus po dlhom uzivani antibiotik zacne bojovat sam so sebou. Dostal som nejake lieky na uvlnenie svalstva, ktore mi naozaj pomohli, bral som ich, ked som ale nejaku davku vynechal, bral som jednu tablketku rano, tak som citil, ze ma vsetko opat zacina boliet.

Takto sa to tiahlo celkom dlho, potom prisla mama a povedala, nech idem k dokotorvi. Tak som aj spravil – isiel som doktorovi, ktory mi povedal, ze je to v poriadku, mam pockat 2 tyzdne, a ak budem mat tazkosti, nech znova zajdem za nim. Doktoro mal pravdu – bolest postupne odchadzala. Kazdy den som sa venoval svojmu telu – isiel som plavat kazdy jeden den, nech si precivicim svalstvo, co mi urcite pomohlo.

Asi dva dni dozadu som dostal od poistovne mail, v ktorom mi oznamuju, ze mi preplatia celkove naklady, co som mal (z Filipin, z Thajska), ktore cinia dokopy 200 EUR (plus ta nemocnica za 77.000 BHT, co uz preplatili). Velmi vtipne je, ze mi nepreplatili cestu do Haad Rinu, kde ma posielali, ale to je v stadiu riesenia…

Som velmi rad, ze moj zdravotny stav sa zlepsil, momentalne sa citim velmi dobre, aj ked mam este male problemy s nohami – dufam, ze sa to casom uplne utrasie a ked sa vratim opat do Thajska, budem moct ist na trening thajskeho boxu ako za starych dobrych cias.

Ponaucenia:

• aj ked mate k dispozicii peniaze na krytie, daju sa vyuzit len v ramci poistnych podmienok, ktore su niekedy naozaj velmi restriktivne
• poistovna nie je vas kamarat
• poistovna si hlada vsetky mozne cesty, ako sa vyhnut plateniu
• treba byt poisteny
• najlepsie nemat ziadne zranenie

Do cestovania!

P.S.: Dnes mi preplatili aj tych 1000 THB

Ahojte, momentalne som v Kuala Lumpur, cakam na lietadlo, tak je spravny cas nieco naklepat do pocitacu. V kratkosti: moja cestovatelska dovolenka sa velmi zjednodusila a skomplikovala zaroven. Z Filipin som precestoval “az” Boracay a to je cele. To znamena, ze sa tam musim vratit…
Co sa stalo od posledneho prispevku? Nie je toho az tak vela. S chalanmi z Jungle Baru sme si spravili mensi vyletik. Poobede sme sa stretli, Charlie,  stary psisko Nemecky, ktory zije na Boracay uz 12 rokov ma svoju lodicku, Brown Sugar Raggae (ta predtym sa volala Sugar Brown Raggae, ale zevraj take iste meno prinasa nestastie…), nas dopravil z Boracay do Caticlanu (maximalne kilometer), bolo to celkom zaujmave, pretoze na lodi bez motora, pohananou vetrom som este nikdy nesiel, clovek ma z toho pekny pocit. Kazdopadne, vybrali sme sa do dzungle, na noc. Isli sme cela partia z Jungle Baru, asi 15 ludi dokopy. Vystup to bol celkom narocny, noha ma vtedy az tak nebolela, tak som sa pridal. Samozrejme sa trosku pilo, fajcilo a spievalo, pozerali sme hviezdy a diskutovali sme, potom sa islo spat (niektori nespali vobec:), na druhy den ma zacala bolet noha, uz som si myslel, ze bude dobre…s tou nohou mam vela pribehov a uvidime ako to cele skonci. Vylet hodnotim velmi pozitivne, videli sme Boracay, porobil som par obrazkov. Cestou spat sa chalani a dievky isli okupat, ja som nesiel, noha…

Archieho zena Viki krstila dcerku, tak som sa stal krstnym ocom (ako vsetci  jeho kamarati:). Moj klasicky den vyzeral tak, ze som sa zobudil, cital som knizky, pozeral som filmy, v podstate skoro stale na izbe, niekedy som siel pozriet dievky do Congas baru vzdialeneho 100 metrov od izby, lebo susedny hotel ma internet Mozno si poviete totalna nuda, nie je to uplne tak, v ramci moznosti som chcel aby sa mi dala noha cim skorej dokopy, co sa nedala…na zapad slnka som bol takmer vzdy pritomny pri bubnovani a didgeredoo, na ktorom som sa naucil trosku hrat – kontinualne dychanie. Stretol som jedneho fajn chalaniska z Norska – OLA, taky pohodickar, tak sme hrali sach (samozrejme som vyhral!:), a kecali o vselicom moznom.
Neskor ma prisla pozriet Prue, je to jedna z dvoch dievcat, ktore spali u mna v dome na Koh Phangane a v zivote som ich nevidel – cez couchsurfing. Tak som bol velmi rad, ze prisla, trosku sme sa povencili von, kedze som bol takmer stale na antibiotikach, moc som pit nemohol (jedno pivo som si vsak dal). Porobil som nejake HDR fotky, ci uz zapadov, alebo ine motivy – celkom ma to chytilo, je s tym celkom piplacka, ale vysledok niekedy stoji za to.

Co sa tyka nohy – najprv som jedol antibiotika a lieky proti bolesti, isiel som do lekarne, kde mi nieco dali. Celkom to pomohlo, avsak potom to zacalo opat boliet, isiel som k lekarovi, kde mi dal dalsie antibiotika (1400 PHP), tie som jedol, rana bola uz zatvorena a noha napuchnuta, po 5 dnoch som siel k inemu doktorovi, kde som vedel, ze ma caka mala operacia – pravdupovediac, chcel som si ju spravit sam vecer, ale doktor je doktor. Takze mi to doktorka napichala, aby som necitil bolest, co bolo samo o sebe dost neprijemne, ale potom som fakt bolest necitil. Zobrala skalpel, ranu otvorila, vycistila, a bolo. Takze som zacal asi tak tyzden dozadu od zaciatku. Dala mi antibiotika na 2 tyzdne, este antibioticku mast…momentalne nohu stale nemam v poriadku, co je horsie (co som citil aj predtym) ma boli clenok, chrbat, a lave rameno, takze asi to nie je moc dobre. Preto som sa rozhodol na Phukete neostat a cim skorej ist spat domov na Koh Phangan, este ma caka den cestovania…ale dost uz o nohe, dufam, ze sa dam coskoro dokopy aby som mohol co-to potrenovat ako za starych cias

Nedavno sme mali Fullmoon party (clovek tomu neutecie, fullmoon party sa uz konaju asi vsade), ta v Jungle Bare bola vsak o niecom inom. Kedze som uz clenom rodiny (velmi si ma oblubili a ja ich), porobil som im nejake videjko, skoda ze som nemal, alebo oni nejaku ozajstnu kameru, predsa len video z fotakom nie je vyhra. ESte ho musim dostrihat a uploadnut, coskoro. Na fullmoon party doslo asi tak do 200 ludi, zabava bola uplne ina ako na “nasich” fullmoon – stale to bola pohodicka, trosku sa tancovalo, DJ hral a hlavne chalani vysli von medzi ludi a zacali bubnovat. To treba zazit, tazko sa to opisuje, Jack je uplny macher a uprimne mu zavidim ako vie bubnovat a to iste mozem povedat aj o Boxovi, ktory hra uplne genialne na didgeredoo (hlavne tak hlasno, ze taku hlasitost jednoducho vydat neviem).

Po fullmoone, ktory sa konal 2.12. bol opat oddych, 4.12. som uz letel do Manily. Chalani este pre mna pripravili ranajky u Tataja v dome, ktory sa mi neskutocne pacil. Dom je situoavny pri plazi v dzungle s krasnym vyhladom, je to posledny pozemok na konci chodniku, takze trosku trebalo slapat. Clovek vsak pride do ineho sveta plneho zelene, domu z bambusu. Ranajkovali sme na bambusovom stole na ktorom boli metrove bananove listky,  ktore sluzili ako taniere, vacsinou Filipincania jedia rukami, takze clovek viacej citi jedlo Citil som sa velmi prijemne, skoda ze som do toho domu nesiel skor, uz by som asi neodisiel )) Po rozluceni som sa pobral na letisko, prislat som v Manile, zobral som autobus do Angeles city, ktore je zname svojimi barmi, tak ako pisali v prirucke, robil som “barhopping” – isiel som z jedneho baru do druheho. Dievky, ktore som videl neboli az take pekne ako Thajky, totiz Filipincanky su trosku silnejsie a maju vela krat brusko…ale vybrat sa da, vzdy

Na Filipiny sa urcite jeden den vratim, Boracay je krasny ostrov, avsak ludi ktorych som spoznal su absolutne unikatni, utvorili sme spolu pekne priatelstva a chalani mi odporucili precitat knizku Power of Now a New Earth, zevraj to zmeni pohlad na zivot (ja uz ho mam dostatocne zmeneny, ale preco si nieco zaujmave neprecitat). Na tejto dovolenke som precital 2 knizy, Cerveny Kapitan od Dominika Dana (ozaj dobre citanie!) a dalsia sa volala Medzi Nebom a Zemou od Petra Zemana (celkom fajn, o New World Order, Iluminatoch a Astralnym cestovanim a tak).

Vylet na Filipiny aj kvoli komplikaciam, ktore som mal s nohou hodnotim pozitivne, mam dalsi dovod sa vratit, aby som to tam trosku viac preskumal. Velmi sa mi zapacila myslienka si kupovat len jednosmerny listok…:) Filipincacnia maju oproti takmer vsetkym ostatnym Azijskym krajinam tu vyhodu, ze obyvatelia vedia po Anglicky, takze cestovanie je absolutne jednoduche a v podstate kazdy problem sa hned vyriesi, kedze neexistuje jazykova bariera.

Mam aj niekolko ponauceni z tohoto vyletu: nepodcenuj zranenia a infekcia je svina. Takisto nie je dobre ist snorchlovat, ci potapat, ak mam na nohe zranenie, rana sa rozmokva, otvori a sme znova na zaciatku…

Plany na dalsie dni su velmi jednoduche – prist domov na Phangan, oddychovat, dat si nohu dokopy, popracovat a znova cestovat ako sa len da. Novy vek sa blizi!

P.S.: Uz som doma na Phangane, pojdem dnes k lekarovi, nech sa na mna pozrie. Cestou z Kuala Lumpur na Phuket som stretol Jura zo slovenska, cestoval Australiu, Novy Zeland a Malajziu, prespali sme v On On Hoteli v Phuket Towne (300 bht), a zistili sme, ze pozname rovnakych ludi zo Slovenska, ako napriklad Misa Haileho a Gensa. Svet je ukrutne maly

Plany treba mat, ale niekedy sa plany menia pocas cesty, tak je tomu aj v mojom pripade. Prisiel som na jeden z najkrajsich ostrovov na Filipinach – Boracay a je velmi tazke odist.
Po prilete do Clark – co je pravy nazov pre Angeles city, ktore je zname svojim nocnym zivotom, som vybral nejake peniaze z ATM, normalne sa da vybrat len 5000 pesos (co je asi 2500 Sk, alebo 70 EUR), zobral autobus do Manily (250 pesos), co je 1.5 hodinova cesta. V autobuse som stretol Lyn s ktorou sme si celkom fajn pokecali, odporucila do ktorej svtrti by som mal ist a co by som mal v Manille vidiet. Hotel som nasiel s taxikom celkom rychlo, bolo to 1000 pesos na noc. Dalsi den som sa vybral na prechadzku, napriklad som potreboval kupit konvertor na elektriku, lebo vo Filipinach pouzivaju tu istu zastrcku, co v Thajsku, akurat klasicka europska sa tam neda strcit…

Manilla je obrovska metropola, mrakodrapy, nakupne centra, zivot na ulici…pofotil som par tricyclov, a mestku hromadnu dopravu – tzv. Jeepney. Isiel som do nakupneho centra Mall of Asia, ktore bolo dost velke, skoda, ze tam nemali mapu Po malych nakupoch som isiel hladat geocachku do Rizal parku, co je najznamejsi park. Cache je sice iba virtualna, ale pekna, som rad ze som tam bol. Po ceste spat som stretol Paula, ktory je leadrom sachistov v parku, tak sme si dost dobre pokecali, o historii Filipinach a o zivote pri par piveckach. Pivo je vo Filipinach najlacnejsie ake som kde videl, jedno dobre male pivko stoji 1 USD v krcme, v obchode sa da kupit dokonca za 0.5 USD.

Neskor som sa stretol s Lyn, isli sme trosku do ulic, na diskoteku, pili sme pivo, potom sme zmenili podnik, isli sme do jedneho so zivou muzikou. Filipincania su velmi znami hudobnici, radi spievaju a musim povedat ze celkom pekne, takze v podniku – Cow Grill tusim – nehrala jedna kapelka, ale hned 3 a sutazili kto je lepsi.

Na dalsi den som uz letel na Boracay, rozhodovanie nebolo tazke, potreboval som relax na nejakom peknom ostrove, kvoli mojmu zraneniu na nohe. Letel som cez Kalibo, ktore je vzdialene 1.5 hodiny od Caticlanu, co je pristavne mestecko z ktoreho treba zobrat lodku na Boracay, avsak po pristani (letenka stala cca 2000 pesos) hned predavali joint tickety (RoRo), a uz som bol na ostrove. Prve ubytko som mal v Station 2 na White Beach. Ostrov ma niekolko plazi, najznamejsia je vsak kilometer dlha white beach, oproti nej – z druhej strany je Bulabong beach a nachadzaju sa tu aj dalsie mensie plaze. White beach je rozdelena na Station 1 az 3, 1 je najviac turisticka, velke hotelove komplexy a aj najdrahsie. V station 2 je vela diskotek a barov, station 3 je celkom pokludna a za nou je Angol Point, kde som sa neskor prestahoval.

White beach je naozaj krasna plaz, tak som ju isiel preskumat, a nahodou som natrafil na Jungle Bar za station 3 – Angol Point. Jungle Bar je naozaj to miesto, kde chcem byt – velmi mili domaci ludia – chalani – kazdy vecer pri zapade slnka (a samozrejme aj neskor po nom dlho do noci) hraju na bubny a didgeredoo. Prvy krat som si vyskusal hrat na bubny, na didgeredoo uz som skusal, velmi sa mi pacilo sa pridat ku skupine, ci uz bubnovat, alebo hrat – je to uzasne splynutie s hudbou, velka relaxacia

Chcel som ist freedivovat, avsak je tu tazke najst miesto s hlbokou vodou, ale to by nebol ani problem. Problem je, ze rana, ktoru mam na nohe pri palci sa po snorchlovani rozmocila a v plutvach obtierala, takze sa mi to opat otvorilo…po par dnoch som isiel potapat a nebolo to o moc lepsie, takze teraz si davam s potapanim pohov a jedine co mozem robit je uzivat si  ostrovny zivot – cez den chillout a vecer este vacsi

Ludia su tu velmi prijemny, velmi lahko sa zoznamujeme a dame do reci, tak pri jednom pivecku (ako sa hovori), som stretol vedla v bare Stevena a managera od vedlajsieho hotelu, a pri debate sme sa dohodli, ze idem s nimi potapat na 50km vzdialeny ostrov, kde robia vylety 1, ci 2 krat do roka, takze tuto prilezitost som si nemohol nechat ujst. Vylet to bo pekny s dobrou lodou, jedlom a pitim na palube, cakali nas 3 ponory, ktore mohli byt ovea lepsie ako boli, keby som nesiel s takymi amatermi. Mangaer Ruben bol nas “vodca”, ktory nemal ani dive computer, tycku, ci balon pouzivany na hladine, aby nas mohla lod najst…nechcem to moc rozoberat, ale horsi diving som nezazil, nase ponory neboli dlhsie ako 30 minut, lebo Ben sa rozhodol plavat proti prude…jednoducho o potapani vedel hovno. Na dalsi den som za nim isiel a vypytal si zlavu (150 USD bola povodna cena so vsetkym, tak som to zjednal na 100 USD s masazou zadarmo:)

Nebudem sa uz moc rozpisovat, neviem ako dlho tu este ostanem, je mi tu velmi dobre (az na par vynimiek co sa stali, ale shit happens everywhere:), chcel som ist potapat, ale este nemozem, takze musim relaxovat. No, to nie je az take zle . V Jungle Bare robi Archie, ktory ma specialny drink Fuck You Archie a Fuck Me Archie (pre dievky), ja som samozrejme hned prvu noc vyskusal FUA, a fakt jeden drink a o divoku noc je postarane

Na zdravie!

Minuly clanok som pisal na lodi, tentokrat je to uz v Manile vo Filipinach na izbe. Chcel by som sa vratit k mojej motorke. Ako viete, a mozno nie, kupili sme si s Basom motocorss motorky Kawasaki KLX 250. Po navrate z obchodu som si vsimol, ze mi zhorela prava smerovka, kvoli vyfuku, ktory som si dal vymenit za iny (trosku hlasnejsi). Asi podobny vyfuk nikdy nemontovali, pretoze by vedeli, ze jednoducho tento vyfuk nie je kompatibilny s touto motorko Samozrejme motorka je v zaruke a vymenia smerovku, ale podstatne je, aby upravili vyfuk, pretoze nova smerovka zhori znova.
Motorky som si ani moc neuzil…padol som na nej. Ako sa to cele stalo? S Beer som sa chcel ist prejst, ze len trosku na nejake jedlo zbehneme. Tak sme isli – radost chodit na tej motorecke – isili sme k Mama Pooh – velmi jednoducha restika, ale velmi dobra. Potom som zvolal Basovi, ze co dalej a ze ci nepojdeme do Haad Rinu. Samozrejme sme sli, ale s tym, ze ja som nemal ziadne ochrany na sebe – iba tenisky, ak sa to da nazvat ochrana, ani prilbu som nemal…Za Baan Tai, kde zacinaju kopce do Haad Rinu, som nasledoval Basa (vzadu za mnou sedela Beer), Baso predbiehal do zakruty v kopci auto, rozhodol som sa aj ja predbiehat, rozhodnutie to bolo nespravne. Oproti isla motorka, da sa povedat, ze som spanikaril a dupol na obidve brzdy. Zadne koleso sa mi podsmyklo a okamzite sme s Beer boli na zemi. Isiel som mozno aj 50 km/h, to co sa stalo sa da nazvat malym zazrakom – ja som si oskrel len koleno a cez roztrhnutu tenisku trosku nohu, na rukach, laktoch a ramenach nemam nic. Beer sa chavalabohu (Oh my Buddha) nic nestalo, trosku mala poskrabane rameno, ale keby povedala, ze je to z noci, tak kazdy jej to uveri Co sa tyka motorky – cely pad zachytil chranic na rajdach a stojan. Trosku je pokrivena prehadzovacka, cize staci ju len vyrovnat. Na to ze sme isli po zemi takych 5 metrov to nie je az taka zla bilancia a hlavne ja mam ponaucenie do buducnosti.
Co bolo vsak horsie – mal som o 10 dni ist na Filipiny a cely plan bol ohrozeny. Taze celych takmer 8 dni som nic ine nerobil, len lezal, pustal ventilator na ranu, cistil, daval si betadin a med…a veru to velmi pomahalo, aj ked to na zaciatku dost bolelo.
Letiet na Filipiny som mal 8.11., este 5.11. som nebol presvedceny, ci pojdem. Povodny plan bol taky, ze pojdem z Koh Phanganu autobusom do Kuala Lumpur, avsak monzuny nam uz zacali, aj ked to nie je take hrozne ako minuly rok…6.11. som rano vedel, ze teda pojdem, rano som klasicky zapol pocitac a docital som sa, ze su povodne okolo Hat Yai a ze autobusy, ani vlaky nepremavaju. Isiel som do kancelarie, Aoy to potvrdila, ze sa neda prejst, cize vylet, aj ked som chcel ist bol v ohrozeni. Po zvazeni vsetkych alternativ som sa rozhodol absolovovat, mne uz velmi znamu cestu Phuket -> KL, takze som kupil spiatocny listok do KL z Phuketu, a z Phanganu na Phuket, o 7.00 rano lod. Celkom dobre to aj padlo, pretoze na Phukete mam kamosku z Indonezie Ayu, ktora meni zamestnanie a ide do Singapuru a uz by som ju neuvidel (tak skoro:), takze som sa s nou mohol aspon rozlucit. Co som vsak nevedel bolo, ze kedy dojdeme na Phuket, respektive, ja som to vedel, ale mylil som sa. Podla harnomogramu by to malo byt okolo 16.00, my sme by tam dosli okolo 21.00, s tym ze o 21.15 mi letelo lietadlo a Phuket Townu je letisko asi tak 30 minut. Takze som sa dohodol s Ayu, ze ma vyzdvihne na kuhovom objazde za letiskom, na letisko som dosiel 20:30, tak to bolo celkom tesne, ale aj tak som este zopar minut cakal na boarding.
Let bol v pohode, v KL som pristal o hodinu neskor, respektive o dve – v KL maju ine casove pasmo posunute o hodinu neskor. Na letisku som si nasel miesto na spanie, rozprestrel som si uterak a sarong a zaspal som. O 5.00 rano som vstal (medzitym som sa zobudil asi 20x), dal sa trochu dokopy a isiel na checking do Filipin. Na checkine sa chlanko spytal, ci mam spiatocnu letenku, ja ze hej, v pocitaci:) On ze to treba mat vytlacene, tak sa stalo nieco podobne ako Basovi, ktory kvoli tomu takmer nestihol let…ja som bol v predstihu, na informaciach Air Asia takmer nikto, cize toto prebehlo velmi rychlo a bez problemov.

Este sa vratim spat do thajska – ako tak pozeram fotky, pripomenuli mi zopar vyletov – isli sme chytat ryby na lodi, kedze nie som rybar, tak o tom moc neviem, ale to absolutne nevadi – staci nahodit a tahat. Rybky celkom brali, aj ked sme pochytali male, aj tak sme ich priamo na lodi ugrilovali a najedli sa z toho. Dokonca som chytil 6 ryb naraz bez jedinej navnady – su to uviazane haciky za sebou a maju repliku navnady Neskor sme sa vybrali do Ang Ton National Marine parku, kde sa dokonca tocilo zopar zaberov do slavneho filmu The Beach. Co bolo zaujmave, isli sme s Basom potapat – len my dvaja. Absolutne sme nevedeli kde presne ist, tak sme zakotvili v jednej zatoke, skoda, ze tam bola maximalna hlbka len 10 metrov

To je asi tak vsetko podstatne, urcite som na nieco zabudol, ale aspon nemusite tolko toho citat Tak sa ozvem neskor, ako pokracuje moj vylet na Filipinach. Do cestovania!

P.S.: neprecital som to po sebe, takze sorry za chyby, ale ved ste si uz zvykli