Moja cesta, ako som pisal, zacala v stredu o 6.30 rano, ked som sa zobudil v Borneu/Semporne a zobral let do KL. Po MC Donalde sme sa rozlucili, ja som upaloval rovno na autobusovu stanicu, ktoru som uz poznal z minuleho cestovania. Po vystupeni z nadzemky a s mojou 20 kg batozinou nesucou v ruke a 5kg ruksakom na chrbte som siel na stanicu, to bolo 15.00, stale streda.

Po ceste sa ma pytali, kam idem, hovorim Hat Yai, Thajsko, hovoria, ze prvy bus ide o 21.00 to je 6 hodin cakania. Je to preto, lebo hranice su zatvorene od polnoci do 6 hodiny rana. Tak mi neostalo nic ine, len kupit listok o 21.00 a mal som dost volneho casu. Najedol som sa znova a zapol som Cgeo, to je aplikacia na Android na Geocaching, pozrel som ci su nejake cache okolo a veru tam jedna bola, tak som sa vybral ju pohladat. Mala byt umiestnena v jednom parku, najkratsia cesta do toho parku bolo cez golfove ihrisko a milionarsku stvrt, tak preco tade neist Cesticka sa nasla (diera v plote), vykracoval som si po golfovom ihrisku, nikto nic, pozrel som vilky, presiel cez straznika, ktory sa mi este pekne pozdravil…tak co uz so mnou, ked vychadzam von.

Pri parku jeden typek predaval homemade dzusy za 3 RM, velmi velmi cerstve a dobre, tak som si hned jeden supol, ono v Malajzii je tak teplo, ze staci trochu chodit a clovek sa aj tak zapoti – teda aspon ja, ruksacik na chrbte, nejake to stupanie, nedajboze este aby som sa napil a hned vsetka voda ide von. Geocache som nenasiel

Vratil som sa na stanicu uz taxikom (5 RM) stretol som este jednu babu z Koh Taa, rozpravala mi pribeh, ako cestovala – ako mala problem s vizami…to mi pripomenulo moje viza…

Ide o to, ze povodny plan bol ist spat z Bornea 22.8., totiz moje viza expirovali 23.8 – resp je tam napisane “Tieto viza musia byt pouzite do…” – Tomas mi povedal, ze to sa vztahuje na prvy vstup a potom to je jedno, tak cely plan som zmenil a rozhodol som sa teda ostat este zopar dni na Borneu – to som sa rozhodol este predtym ako som isiel – kupoval som spiatocnu letenku KL <-> Tawau.

Kazdopadne 21.00 bus meskal, vyrazili sme 22.00, stale streda 25.8. – na hranice sme dorazili o 6.00 rano uz 26.8. – v duty free shope som este kupil nejake sladkosti a Tequilu. Malajska hranica – v pohode…

A teraz to zacina Isiel som na Thajsku hranicu, vystupili sme vsetci z busu, zobrali sme si VSETKY veci, isiel som na hranicu, colnik pozera a hovori ze ma nepusti, ze mam expirovane viza. A uz som vedel, ze problemy zacinaju…(teda ja som to tusil uz predtym). Hovorim, ze ten datum sa vztahuje na prvy vstup…hovori – chod du za bossom. Isiel som.

Thajka v kancelarii, ukazal som pas a hovori to iste, ja hovorim to iste. 3x sme si vymenili nazor – povedal som, ze som si to predtym preveroval, ze som si 100% isty, ze nema pravdu. Odmietla sa uz so mnou bavit, tak som sa opytal ako sa vola. Ona na to mi skopirovala pas a povedala ze sa vola No Name. Tak hovorim, ze nech mi da aspon visa on arrival – bus ma este cakal.

Ona na to, ze nech ukazem 10.000 bahtov, listok z Thajska von a 2 fotografie. Okrem tych fotografii mala pravdu – normalne tieto veci treba ukazat (aj ked to v podstate nikdy nechcu, ale mozu ziadat), tak som vedel, ze mam sakravelky problem. Ostal som v kancli este 3 minuty, ignorovala ma, tak som vysiel von a bol som nahraty – do Thajska sa dnes nepojde – povedala ze musim ist do Penangu si vybavit viza.

Zavolal som rano Tomasovi, povedal mu pribeh, povedal ze nech idem do druhej rady a skusim…isiel som, problem je taky, ze som bol pekne obleceny ako mnich, vysoky, 20 kg taska, takze nenapadny ako kostolna mys Stal som v druhej rade, ona to zbadala a isla povedat nieco colnikovi, 3x sa na mna pozrel, tak som vedel, ze to neprejde – mozno by som mal este problem, tak som sa zobral a isiel som na cestu…

Tam stali taxikari, ja som sa pokusal stopnut nejake auto, nikto nezastavoval, tak som taxikarovi povedal, nech ma zoberie na Malajsku hranicu – 5 RM – to boli posledne RM co som mal…mal som zo sebou este Thajske Bahty. Tak po chaose na colnici (zrusit vystupnu Malajsku peciatku), som bol v Malajzii na hranici, 7.00 rano, auta moc nechodili, autobusy ziadne.

Spytal som sa, kedy ide autobus do Penangu, ze na poludnie. 24 hodin som nespal, takze mi nebolo vsetko jedno – preto som asi ja zdvihol trosku hlas na sefku – a vedel som ze ma caka dlha cesta. Skusal som stopovat, zistil som si, ze SPZ do Penangu je PC, tak som stopoval iba tie auta, niekedy mi zastavili aj ine, spytal som sa… – nezastavovali moc, asi 1 z 30, bol som hned za hranicou, takze neboli este rozbehnuti…

Nakoniec sa mi podarilo stopnut Sama – zobral ma do Butterworthu, to je mesto pri Penangu. Cestou sme kecali, vsetko v pohode, zobral ma este aj do ATM, dal som mu 20 RM, vybral som 500 RM, vyhodil ma este na Ferry – ze lod ide do Penangu – isiel som, vystupil som, spoteny, unaveny, 20 kg taska v ruke, zobral som autobus, nasiel prvy guest house, a hned som chcel vybavit Viza.

Situacia bola nasledovna: Viza sa vybavuju do obeda, maximalne do 12.00, ja som sa pytal o 13.00, takze v ten den to uz nebolo mozne (stvrtok), nasledujuci den bol piatok a to bol nejaky sviatok, takze zatvorene, sobota a nedela sa samozrejme nerobi…takze to vyzeralo na predlzeny vikend v Penangu.

No co sa da robit – v tej situacii asi nic, tak som zobral ubytko (izba, len postel, klima, ventilator, 20 RM na noc. Pochodil som este okolo guesthousy, potvrdili mi, ze v piatok je naozaj sviatok (v jednom mi hovorili ze je otvorene, tak som isiel do dalsieho a tam typek volal…), dal som si spravit fotky (naozaj krasne sklenene oci…), najedol som sa…

Po 34 hodinach (mozno po 40…) som isiel spat. Penang je ostrov velky ako Koh Phangan, mozno o kus vacsi, ale absolutne iny. Ma 800.000 ludi! Takze budovy su tam vsade a vsade su ludia. Viacmenej som bol na izbe, pekne klima, takze aspon nebolo teplo, vonku teplo…porobil som si nejake veci na pocitaci, potom som siel jest…isiel som na prechadzku, dal som nejake geocache, popozeral som pamiatky (nie moc), a tak prebiehali dni.

Prisiel pondelok. Zistil som, ze za vybavenie viz chcu od 30, do 50 RM, viza samotne su zadara, tak som povedal, ze dakujem, neprosim, vybavim si to sam – uz len preto, aby som zistil ako to prebieha a kde je konzulat.

Isiel som autobusom 101, vystupil som blizko konzulatu – v tomto je Android s datovym prenosom fakt super – google maps, vsetko ma clovek na dlani, nestrati sa. Na jednej strane je to fajn, na druhej clovek ovela menej komunikuje s ostatnymi ludmi – lebo informacie uz mam…

Na konzulat som dosiel o 9.30, jedine, co som nemal bola fotokopia pasu. Pytam sa, kde si ju mozem spravit. Typek ukazal, tuto vonku, vidis toho chalana v bielom aute ? Chod za nim. Tak som siel. Typek mal do zapalovaca napojenu atramentovu tlaciaren spolu so scanerom, prerobene trysky, aby tlac vysla lacnejsie – takto sa robi biznis – viete si to predstavit v europe ? Takze som mu dal pas, fotokopia spravena za 15 sekund, 2 RM. Isiel som spat, vsetko v pohode, ze si mam prijst o 15.30 pre neho. To som vsetko vedel, takisto som vedel, ze autobus, na ktory chcem ist, ma ist o 16.00, takze to bolo tesne…

Mal som dost casu, bol som hladny, tak som zacal hladat nejake jedlo – nieco som nasiel, len tak so srandy som pozrel, ci su nejake geocache v okoli, boli dve, tak som nevahal a vybral som sa. Prvu som nenasiel, podla mna ju niekto zobral (aj v logoch bolo, ze predtym sa to uz stalo…od maja tam log nebol…), tak som siel peso na druhu. Bola ukryta v peknom parku, nasiel som ju hned – vnutri bolo vela veci, zalogoval som sa a pomaly som sa vracial spat. Po ceste som videl typkov hrat pingpong – nehrali, tak som sa spytal ci si mozem s nimi zapinkat – jasne. Tak som “hral”, no oni tam hraju kazdy den, takze ma uplne typek, co bol najhorsi, rozbil…pokecali sme, pobral som sa spat na konzulat, zobral pas, zobral taxik (este jeden sa nasiel, tak sme sa rozdelili – 10 RM), chcel som si hodit este sprchu, ale to uz bolo 15.50 a ze sa odchadza kazdu chvilu. Tak som nasadol do minivanu smer Hat Yai – prechod cez hranice druhy pokus

Obaval som sa, ze veduca colnice mi nedala do systemu nejaku poznamku, zistil som si, ze aj ked mam viza, je to stale na colnikovom zvazeni, ci ma pusti, inymi slovami, vzdy sa moze nieco najst, ako niekoho nevpustit do krajiny.

Nastastie vsetko prebehlo v poriadku, nezbadala ma, robil iny colnik (teda isiel som k nemu do rady…), peciatka – vitaj spat v Thajsku. No bol to super pocit, ze je vsetko OK, samozrejme som bol pocas tohoto nechceneho vyletu s v kontakte s chalanmi na Koh Phangane a s Amp…ale aj s rodinkou a kamosmi.

Minivan upaloval, v Hat Yai sme boli o 19.00, ale nocna lod, ktora ide zo Surat Thani – ta sa uz nestihala (dal sa zobrat dalsi minivan, 3500 Bahtov, nebolo nas dost, som sa na to vykaslal). Zadelil som si dobru thajsku polivkeu, isiel som sa osprchovat (10 bahtov), autobus isiel o 21.00 (pondelok) do Don Saku, kde sme boli o 5.00 rano, o 8.00 isla lod na Phangan a teraz v nej pisem clanok.

Takze takyto krasny necakany zazitok som mal – doveruj, ale preveruj. S druhym kamosom som prisiel na to, ze problem bol s vizami. Totiz ine je mat 3-vstupove turisticke viza, a nieco ine je mat multiple entry viza, tam sa to inak rata a to Tomasa doplietlo – ma to samozrejme svoju logiku, ako mozu byt turisticke viza platne dlhsie, ako su udelene? To by som mohol prvy vstup spravit v tom datume, a dalsi o 1 rok – cize to ma logiku.

Ked som vstupil na ferry (ozaj, listok z Hat Yai az na Phangan stal 550 bht, keby som to kupoval osobitne, tak usetrim 30 bht), tak ma cakalo prekvapenie – nejaka nova, alebo renovovana lod, vnutri to vyzera naozaj exluzivne, stoliky a sedacky ako v bare, detske ihrisko, lcd telka, velky bar…fajnovo

To by bolo hadam vsetko, na ostrove uz cakaju obidvaja Misovia (co boli pred rokom na dovolene), Baso s Beer sa stahuju spat na Koh Phangan do Beerinho baru, na mna caka frajerka Amp a vsetci sa tam proste stretneme

Neviem kedy napisem dalsi clanok, ale tu je predbezny plan na dalsie mesiace:

• 6.10. Z KL letim do New Delhi/India
• 14.10. Indicke Himalaje
• 30.11. Kathmandu/Nepal
• 13.12. Navrat do KL z Kolkaty

Cize idem na vylet na vyse dva mesiace, pocitac si asi nezoberiem – ideme slapat hory Pojde Saso s rodinou, Marek z Phanganu, Dorka Novotna s turistami…tak to vyzera ako dalsi dobry vyletik. Snad sa mi podari vybavit dvojstupove viza do Indie, lebo tam im tiez preskakuje…

Takze opat do cestovania!

Koncom juna som mal neskutocnych 32 rokov, tak sme spravili malu zurku u mna doma. Zopar dni predtym som sa zoznamil s peknym dievcatom, ma 23 rokov, vola sa Amp. Pozval som ju na narodky a odvtedy sme spolu, ale o tom neskor

Baso s Beer sa prestahovali na Koh Samui, zmena prostredia je niekedy vitana. Nasli si tam pekny domcek v Lamai, ceny vsetkeho su tam o nieco nizsie ako na Phangane. Joan mal zapas na Samui 30.6., tak som sa rozhodol, ze spolu s Amp pojdeme pozriet na zapas a takisto pozriet vyletnikov. Baso mi pozical crossu, tak sme isli geocachovat spolu s Amp, ta celkom nechapala o co ide, ale nakoniec sa jej to zapacilo (ale cache som nasiel ja, uplne nahodou, velmi dobre schovana!), bola umiestnena na krasnom vyhlade na Samui, este sme sa stavili na malom vodopade, pozreli sme futbal, na dalsi den sme sli hrat minigolf (baso bol prvy, amp druha, ja treti a beer stvrta, nabuduce vyhram!:)

Kamaratov kamarat zo Slovenska ma prisiel pozriet – caf Juro. V phoode typek, bol zoparkrat v Thajsku, chcel by tu tiez ostat dlhsie, bohuzial s pracou to nie je uplne jednoduche, takze musi ist zaciatkom septembra domov, ide nasporti bubaky a jedneho dna sa vrati…uvidime.

Ako cas plynul, mne sa blizil dalsi vizarun a o tom bude dalsi clanocek.

Sawat dee kap!

Cestou z Koh Lipe som mal neskutocne stastie, stretol som jednu Talianku, mala vyse 50 rokov, jej meno je Reema. V Hat Yai sme cakali na autobus sme Suratthani, nakoniec sme isli len dvaja, tak nas zobralo auto – toyota, v kozi, klima…proste luxus, nemozem sa stazovat Po ceste sme kecali o vselicom moznom, precestovala dost vela toho, isla na Koh Phangan, kde bola uz 20 rokov dozadu…to musela byt parada! Ma precestovanu Indiu a ine zakutia, venuje sa veciam spiritualnym, napriklad Human Design, a Aquafloatingu. Obidve pre mna veci absolutne nove, vymenili sme si kontakty a neskor sme sa stretli…absolovoval som s dalsimi kurz Aquafloatingu. Jednoducho povedane ide o meditaciu vo vode za pomoci dalsieho ucastnika. Jeden dava a druhy prijma. Ten co prijma ma klip na nose a “lahne si na vodu” – druhy ucastnik ho podopiera rukami pod krkom a pri kolenach…a zacne s nim vykonavat lahodke pohyby vo vode, s tym ze niekedy ide s prijemcom aj pod vodu, cela “session” trva asi 10-15 minut, konci objatim. Je to naozaj krasne, odporucam kazdemu vyskusat, vela ludi ma pocit ako by sa prave narodili – skusili sme si to viaceri, vsetkym sa to pacilo.

Marek zo Slovenska bol na ostrove, podnikli sme spolocne pekny vylet na Angton Marine Park – je to desiatka panenskych ostrovov pri Koh Phangane, na jednom z nich sa da prespat, je tam krasny snorcheling, jaskyna a uzasny vyhlad. Tusim som uz o Angtongu pisal – treba to jednoducho absolvovat.

Koncom Maja som mal Vizarun, tak sme s Matom (Marekov kamos, ktory prisiel na ostrov spolocne s kamosom) pozicali auto (1200 bahtov – 30 EUR na den) a isli sme…rano na lodi sme stretli Marca – jedneho Taliana, moj kamos…ten sa k nam pridal, boli sme radi, lebo rad jazdi na aute a nikomu z nas sa moc jazdit nechcelo – nehrnuli sme sa do toho. Viza Run bol uplne paradny, prisli sme na hranice, presli peso za hranice a peso spat a uz sme boli “volni”, povinnosti za sebou. Isli sme pozriet do Songkhla, mestecko na juho Thajska. Pozreli sme ZOO, skoda ze ju kompletne opravovali, inac by bola krasna, po ZOO sa pohybujete autom, ci motorkou – tam sme stretli dalsieho kamosa Simona, ktory robil vizarun. Po peknej noci sme isli na Hat Yai – na Chang Waterfall, ktory ma 7 stupnov, vysli sme na nejaky piaty, potom sme to uz vzdali, blizila sa burka. Vodopady v Thajsku su ozaj krasne a hlavne ten skvely pocit, ked z cloveka tecie a moze sa v nom schladit. Vecer sme dosli do Hat Yai, kde sme stretli aj Simona, ktory sa vratil z vizarunu (isiell na motorke, ma peknu Kawasaki ER6n 650cc). Hat Yai je pomerne velke mesto, pre mna nicim zaujmavym (v podstate ako kazde mesto), tak sme si “uzili” KFC, vecer sme vyrazili do ulic…Na dalsi den sme sli do Ao Nang – pri Krabi. Celkom sa mi tam pacilo, samozrejme po ceste sme zabludili, na GPS ukazovalo cestu, ktora neexistuje – predstavte si, ze idete 10 km po krasnej novej asfaltovej ceste, ktora zrazu skonci…ziadne znacky predtym (alebo my sme ich nevideli…) – ale aspon nieco nove. V Ao Nang, ako sme boli pozriet v barikoch, tak sa strhla bitka – Marco mal nedorozumenie s jednou dievcinou, zaplietli sa do toho taxikari a po 3 minutach to bolo tak, ze Marco bojuje z celou ulicou…clovek rozmysla, co v takej chvili spravit, lebo bit sa spolu s nim s Thajcami je dopredu prehrate, takze sme sa so Simonom aspon snazili upokojit situaciu…Thajci nie a nie prestat, stale sa chceli mlatit, samozrejme Marco tiez, bolo to dost narocne, hlavne ked lietalo vsetko, co sa dalo hodit – palice, tehly, flase…zopar vykladov ostalo rozbitych…nakoniec sa situacia upokojila – utiekli sme na hotel – Marco mal rozbitu hlavu a nos – tak isli so Simonom do nemocnice, Mato spal…rano len pozeral…nastastie nic vazne sa nestalo.

Pocas vizarunu sa mi stala absolutne necakana vec – prestala mi ist klavesnica na ciernom macbooku. Nic som s nim nerobil, nepadol, takze naozaj nerozumiem. Nepomohlo resetovat CMOS pri bootovani, takze som vedel, ze to bude vacsi problem…ako sme sa vratili na Phangan som vyskusal, ci externa klavesnica a mys idu – a isli, takze notebook som mohol pouzivat v dock station, avsak nemohol som s nim cestovat – nebudem cestovat s klavesnicou a mysou…tak som sa rozhodol, ze ho rozoberiem, macbook bol uz mimo zaruky, kupoval som ho asi rok a pol dozadu…:( macbook som rozobral, odpojil a zapojil klavesnicu, vycistil, ale nepomohlo to – klavesnica bola stale hlucha. Vedel som, ze mam velky problem – dufal som, ze je “iba” klavesnica v haji. Isiel som do Bangkoku, do MBK. V prvom oficialnom shope odo mna chceli 1500 bahtov na expertizu, macbook som mal rozobraty, povedal som im, ze kupim novu klavesnicu (6000 bht ci kolko), ale len vtedy, ak to je v klavesnici, nedam im 1500 bht za nic (resp. za to, co si mozem spravit sam). Rozlucil som sa a isiel som do dalsieho shopu, tam mali klavesnice pod stolom, zadarmo mi pozicali, zistil som, ze ani s druhou klavesnicou to neide…este si ho nechali na potvrdenie, ze je to zakladnou doskou – a bolo to tak. Takze, to, co sa mi nikdy nestalo – sa prave stalo na macbooku – na zakladnej doske odislo nieco, co ma na starosti klavesnicu a trackpad. Mal som fakt radost…pribeh skratim – zahadne mi odisla aj baterka – takze ak nie je prud, pocitac vobec nefunguje…da sa pouzivat normalne, ak ma externu klavesnicu, mys a je na ups…no dakujem.
Kupil som si novy 13″ Macbook Pro a som opat spokojny, aj ked to, co sa stalo mojemu ciernemu macbooku sa stat nemalo. Kupil som si aj extednutu zaruku – dost drahe, 12.000 bht, tak mam zaruku na 3 roky (musim ju este aktivovat – normalne to neslo, musim im zavolat na hotline…). Este jedna dolezita vec co ma napada – novy macbook som si kupil s tym, ze si uplatnim DAN 7%, problem je vsak taky, ze sa da uplatnit len na medzinarodnych letiskach – ja som prekracoval hranice v autobuse…ach jo.

Kamarat z Thajskeho boxu, Francuz Joan si dal ostrihat svoje pekne dredy, aby mu nezavadzali pri suboji. Tvrdo trenoval, mal zopar zapasov na Koh Samui a aj na Koh Phangane, a jeho sen sa stal skutocnostou – trener Chin mu vybavil zapas na najznamejsom Thajskom stadione – Lumpini v Bangkoku – tak ho zopar ludi islo podporit – medzitym dosla stara kamoska Anna – tak isla aj ona. Pre mna to bolo prvykrat co som bol na tomto stadione, takze to bolo opat nieco nove, pacila sa mi ziva hudba, ktora hrala naozaj zivo, nie ako zdechlaci na Koh Samui. Z naseho stadionu bojovali dokopy styria, z toho traja vyhrali…Joan bol medzi nimi – bojoval s farangom, bol to dost nevyrovnany zapas – jeho oponent nemal sancu. Po vitaztve sme isli patricne vsetci spolu patricne oslavovat Neskor isiel este zapasit na Koh Samui, kde zapas bol ovela vyrovnanejsi, uz to vyzeralo, ze to prehra, v piatom kole ale zadelil pekne K.O. Este raz, gratulujeme!
Este treba dodat, po tychto zapasoch konci svoju profesionalnu karieru, vracia sa do Francuzka na zopar mesiacov a potom sa chce prestahovat do noveho domu na Phangane, kde nas pred svojim odchodom zavolal. Nieco podobne som nevidel – na motorke sa tam takmer neda dostat, dom je postaveny vysoko v dzungli, s krasnym vyhladom, je ma presklene steny, 2 izby, boxovaci ring v strede, pod ktorym je bazen…raz si tam zatrenujem a potom sup do vody, to musi byt neskutocna parada!

Vidim, ze som toho napisal celkom dost, tak to radsej rozdelim na dve casti, nech si date prestavku na kavicku

Ahojte priatelia po dlhsej odmlke. Z Koh Lipe som sa vratil 30.4. a az dnes 8.5.2010 davam novy clanok online (nemozem nic ine poriadne robit, lebo iMovie mi zabera plny procak, chcem zostrihat prve dojmy z Google Nexus one smart phonu). Odpoved na otazku, prec to pisem takto neskoro je jednoducha – na lodi som nenapisal clanok a ked som sa vratil na Koh Phangan, tak klasicky nestiham Ale zacnime pekne po poriadku a od zaciatku…

Na Koh Lipe som sa chystal uz dlhsiu dobu. Koh Lipe radi nazyvaju Malymi divami v Thajsku. A maju na to dobry dovod. S Jurom (kamos Slovak, co robi v Dubaji) sme sa rozhodli, ze tam pojdeme na Live Aboard – vylet na lodi, len jedina spolocnost robi tento vylet – Forra Diving. V podstate vsetko sme dohodli s majitelom, ale vylet stale nebol isty. Mne to az tak nevadilo, pretoze som vedel, ze tam bude dobre.

Z Koh Phanganu som odisiel o 22.00 nocnou lodou a na druhy den som bol na Koh Lipe okolo 16.00 – cize dost dlha cesta. Koh Lipe je jeden z mnohych ostrovov pri Tarutao National Park, je na zapadnom pobrezi (ja som na vychodnom), pri hraniciach s Malajziou (cize juzne). Koh Lipe je maly ostrovcek, najznamejsi zo vsetkych, ktore su tam. Ma v podstate len 2 plaze (je ich viac, ale 2 su hlavne), sunrise a sunset beach. Ja som bol na sunrise beach, pretoze tam sidli Forra.

Koh Lipe je drahsi ostrov ako Koh Phangan. Je to sposobene tym, ze nepouzivaju elektriku zo statnej siete, ale nakupuju ju od sukromnej spolocnosti, ktora na ostrove vybudovala elektraren, zevraj je elektrika 3x drahsia, ako klasicka. Cize to sa vsetko premietne do cien jedla (som tum za 50 bht, fried rice od 80 bht – a to su tie najlacnejsie ceny). Ubytko je tiez drahsie, ja som dosiel uz po najvacsej sezone, takze sa dalo zjednavat a dal sa najst bungalow aj za 300-400 bht. My sme byvali v peknom velkom, za 800 bht a ked sme potapali, tak sme ho mali za 600 bht.

Prvy den, ako som dosiel, som ostal v bungalove priamo na plazi, ostalo mi jablko z cesty, dal som ho na stol, cez jablko som si hodil moje oblubene kratke nohavice, ktore maju vela vela vackov a su kvalitne…vecer som sa vratil do bungalowa, a samozrejme gate uplne prederavene a jabko nahryznute…mysi Co uz, to uz som zazil, skoda ale gati. Takze znova z toho plynie ponaucenie – nikdy si nenechavajte ziadne jedlo (dokonca tie mysi mi jedli aj mydlo!) na izbe, a ked uz, tak ho nezakryvajte nicim, lebo to mysi prezeru…

Na dalsi den som isiel potapat, na dalsi den dosiel Juro (ktoreho som predtym v zivote nevidel), chodili sme kazdy den potapat. Potapanie okolo Koh Lipe je naozaj pekne, musim uznat. Dokonca aj pred nasim bungalovom, sme skocili do vody so snorchlami a bolo sa na co pozerat – ono to vsak nevydrzi dlho…Video z potapania okolo Koh Lipe este nemam dostrihane, pracuje sa na tom pomaaaalickkyyy Na Koh Lipe bolo fakt skvele, krasne plaze, krasna voda, uplny relax, stretol som vela zaujmavych ludi, dobre som sa aj zabavil (rano o 7.00 som sa zobudil na plazi…uz klasika da sa povedat

Avsak jeden zazitok prevysuje vsetky ostatne. A to bol vylet na piratskej lodi…videjko je hore, to som proste musel postrihat hned. Vsetko to zacalo tym, ze Antoinne (majitel Forra diving) povedal, ze je mozne spravit jedno-dnovy vylet na Hin Duang a Hin Muaeng – dve najlepsie miesta na potapanie v Thajsku. Vela som o nich pocul, takze ja som bol za. Antoinne stretol svojho stareho priatela Louriho. Vtedy som uvidel Atlantu – 18 metrovu plachetnicu ako z rozpravky. Nebolo o com rozmyslat a 5000 bahtov, ktory tento vylet stal bolo vyhradenych. Odisli sme vecer, zobrali sme tanky, zavazia, potapacsku vybavu, zobral som aj GPS na trackovanie cesty a dalsie elektronicke kravinky (fotak a 2 kamery) a vylet sa zacal. Vecer som videl prvy krat kapitana v akcii – tuto lod poznal ako nikto iny. Niet sa comu divit – lod si postavil SAM, preplaval na nej 2x okolo sveta a zije na nej cca 30 rokov. Takze zdvihol plachty a uz sme plachtli smer sever. Bol to neskutocny pocit, takto na lodi, len my a more…a velky clovek pri nas.

Na dalsi den sme dosli, rano sme spravili prvy ponor, isli sme do 52 metrov, robil som si deep dive kurz…nevideli sme nic extra specialne, ziadne zraloky, alebo manty, ale ponor bol krasny, vela muren, jedneho obrovskeho homara, asi metroveho a ine morske potvory. Potapali sme s extra bombami, ktore sa naozaj zisli – jeden dekompresny stop bol dlhy 40 minut…bola to naozaj pohoda, ako sa patri.

Na palube sme mali aj kucharku – Lauriho priatelku Nem, Thajku, ktora sa o neho stara – tento krat nam navarila vsetkym. Vecer sme sa vybrali naspat, uz sme sli len na motor, plachtit sa rozumne nedalo. S Kapitanom som si dobre pokecal, zobral ma do svojej kajuty, povedal nech si vyberiem hocijake miesto na zemi. Co ma napadlo, boli napriklad Christmas Island, alebo Solomon Islands. Okamzite miesto nasiel, zvacsil a zacal mi rozpravat…ten ma co rozpravat…tolko zazitkov nema hadam nikto. Pribehy s piratmi, pribehy ako hladali zlato…to je len par, ktore zneju ako z rozpravky. Pri rozpravani mi prebiehali zimomriavky, a veru ich citim aj teraz, ako toto pisem. Jednoducho tento vylet stal za to, aj bez celeho potapania! Takeho cloveka len tak nestretnete. Vymenili sme si kontakty, takze ak by sa niekto nasiel, kto si chce spravit vylet, tak nech sa paci, mozeme nieco zorganizovat

Kapitan mi dal zopar DVD, uz som par z nich aj skonvertoval, na google video sa neda nahravat, tak asi jedine vimeo.com – ktore tu mame v Thajsku z nejakeho dovodu zakazane…ale ved ja to tam nejako dostanem, potom poslem linku – pozerali sme toto video s Tomasom, bolo to o tom, ako zacal stavat lod, ako zobral dcery okolo sveta, ako isli 25 km aby si pozreli sopku, bolo tam vsetko mozne z roznych krajin, ako sa snorchlovali, potapali, jedli, spali, vsetko dobre aj zle…bola to fakt sila a bolo to aj pekne natocene a zostrihane. Na tento vylet nikdy nezabudnem a vzdy som pripraveny dat dalsi. Aj ked zivot na lodi musi byt sakra tazky…

Na Koh Lipe som skusal freediving – spravil som si novy osobny rekord – 20.3 metra, bez plutiev. Viditelnost bola dobra, takze sa dalo. Skoda, ze som potapal sam, isiel by som aj hlbsie, len to uz zacina byt trochu nebezpecne (shallow water blackout). Kto sa prida ?

Ku koncu vyletu sa zacalo kazit pocasie, vela obchodov pozatvaranych, tak to bol najvyssi cas odist. Urcite sa tam este vratim a snad buduci rok pojdem na danu Live Aboard, mozno si spravim aj DiveMastra…why the hell not!

Na konci tohoto clanku by som chcel vsetkym povedat, ze viem co sa deje na Slovensku, v EU, v Amerike. Nie sme daleko od dalsej svetovej krizy (ta predtym bola len pekna predohra) tak is uzivajte pokym sa da (uz to dlho nebude trvat!).

Ako to byva mojim zvykom, som na trajekte smer Koh Phangan a prisiel cas napisat zaverecny report z mojeho cestovania a zazitkov z Perhentian Islands.
Dni na tychto ostrovoch isli neskutocnou rychlostou. Vsedny, respektive kazdy den, u mna vyzeral takto: vstal som okolo 8.30, dlhsie sa nedalo spat, ventilator prestal ist o 7.00 rano a potom zacalo byt v bungalowe teplo. Vyspaty som bol niekedy viac, niekedy menej, komare stipali, ale potom som zacal pouzivat fintu – vecer som pred spanim pouzil siet proti komarom, ostal som este 20 minut hore, ktore som stravil vacsinou citanim a medzitym som vyzabijal vsetky komare, ktore boli vo vnutri. Potom som zhasol svetlo, ventilator bol spusteny a zaspal som. Po zobudeni som si spravil rannu hygienu, potom som sa isiel okupat, alebo rovno na ranajky, kde som vzdy stretol niekoho, s kym som si pokecal. O 12.00 sme uz mali zjazd v potapacskom centre.

Po prvych ponorch som sa rozhodol, ze budem potapat len jeden krat za den, pocasie sa dost zhorsilo, 4 dni prsalo a prisli obrovske vlny, takze viditelnost nebola nic moc – okrem toho bol aj spln mesiaca, kedy je viditelnost najnizsia. Po briefengu sme skontrolovali vystroj na potapanie, niekedy sme museli slapat na druhu plaz, co bolo celkom zaujmave, obleceny vo vystroji, nastastie bez tankov, ale so zatazim sme isli 10 minut (ja bosy) cez dzunglu. Posledne dni sme isli nastastie potapat z Long Beach, takze k lodi to bolo menej nez 5 minut.

Po ponore som sa postaral o vystroj – vsetko treba dokladne umyt od slanej vody, potom nejaky caj, ci kava, ostal som v dive centre, poukazovali sme videa, ci porozpravali zazitky. Neskor som sa rozlucil a isiel som bud na izbu, alebo sa pokusit naviazat spojenie s okolnym svetom, co nebolo vzdy najjednoduchsie. Cize poobede volny program, vacsinou som bol tak unaveny, ze ma to zlomilo a na 1-2 hodinky som si zdriemol.

Vecer klasicka vecera, po veceri sme dali niekedy nejake drinky v bare. Velke KNOW-HOW: ak pojdete na Perhentian Islands, tak si treba zobrat vlastny alkohol. Je na to niekolko dovodov: na ostrove nie je ziaden vyber – predavaju tu len Rum Orang-Utan (monkey juice, 25% alkoholu, 25 RM, 0,33l), alebo Vodku Polsku (40% alkoholu, 30 RM, 0,33l), takze sme volili neskor lodky, kde je lepsi cena/vykon Dalsia vec – alkohol je dostat len v dvoch baroch (na long beach), vlastny alkohol sa da doniest do restauracii (nepredavaju ho tam lebo su muslimi). Nabuduce si prinesiem minimalne 0.7l tvrdeho!

Takze to by bolo zhruba vsetko, ako vypadal moj den, chodil som do roznych restauracii, v Panorama varia vyborne – hlavne “zapadne” jedla, cislo jedna v Malajskych specialitach je Matahari a klasicka prazena ryza a pod – na plazi su 3 restiky vedla seba…

Pomaly prichadzal den odchodu, tak som musel najst sposob, ako sa vlastne odtial dostanem. Koh Phangan je 500 km na sever, a aj napriek tomu sa zda, ze to stihnut za jeden den nie je mozne.

Z Perhentian Islands som odisiel 2.4., rano o 8.00 – niekde som zapatrosil moj spiatocny listok, avsak pri odchode na ostrovy si pisali cislo listka a meno, v tomto pripade, takze som vedel ze to nebude problem (naozaj nebol, ale len kvoli tomu, ze som poznal pracovnika v tej agenture, ktory si ma zapamatal, lebo sme vykecavali…nevedel najst moj zaznam, strasny bordel mal v papieroch). Vedel som, ze idu este dvaja, ktory idu do Thajska a budeme sa skladat na takxi smerom na Thajske hranice, ktory stal 90RM – je to dost daleko, asi 1.5 hodina cesty. Po prijazde na hranice sme vybavili potrebne formality, vsetko v najlepsom v poraidku, dostal som stempel na 60 dni, oni nemali dopredu viza vybavene (Debbie a Philip), takze dostali zadarmo 15 dnove viza.

Neskor som isiel s Philom na vlakovu stanicu, pockali sme na rychlik, dali sme sa do 3. triedy – rozumej do poslednej, kde idu vsetci lokalni a dokonca sa mi podarilo kupit miestenku, kdezto Philovi nie (pretoze cestou na stanicu jeho motobike taxi “zabludil”), ale celu cestu sme sedeli, dokonca oproti mne jedna pekna kocka z Laosu, tak som lamanou Thajcinou vysvetloval…mam ale cislo, tak mozno snad niekedy…ale smiat sa vedela uzasne! Isli sme pozriet este restauracny vozen, kde sme okamzite zadelili 4 velke piva (0.6l za 120 Bahtov, Singha) a hned cas vo vlaku ubiehal rychlejsie. Bola to dlha cesta, cestovali sme od 14.30 do 23.00, cize 7.5 hodiny.

Do Suratthani sme dorazili o 23.15, posledna lod na ostrov ide o 23.00, takze sme museli prespat, zobrali sme taxi do mesta (200 bahtov), nasli hotel (300 bahtov) a hned sme spali. Rano som sa zobudil skorej, nech sa pozrem kde vlastne sme, boli sme dost vzdieleni od cestovnej kancelarie Phangan Tour 2000 (asi tak 800 metrov), tak sme zobrali Tuk Tuk za 20+20 bahtov, a vylozili sme veci, skoda ze sme autobus nestihli, isiel o 8:30 a my sme dosli o 8:50. Dalsi isiel az o 12:30, tak som sa rozhodol, ze najlepsie sa bude ist najest, dali sme si thajske dobroty, ako Kao Phad Gai (prazena ryza s kuratom) a Phad Thai Kung (prazene slize s krevetami). Neskor ma napadlo, ze v Surathani sme boli s Tomasom a Tan na velmi dobrej thajskej masazi, tak som zistil ze kde to je, skoda ze otvarali az o 12:00, cestou spat sme nasli jednu masaz, ale nebolo to nic moc. Potom sme dosli do cestovky a pockali na autobus, ktory nas odvezie do pristavu.

Na Koh Phangan sa samozrejme nesmierne tesim. Tesim sa na Tomasa, Tan, Basa, Beer a samozrejme Sasa, ktory ukoncil svoj vylet v Indonezii. Pride zopar znamych a kamosov, onedlho pride Thajsky novy rok Songkran, tesim sa na moju kamosku Fn a hlavne na tu pohodu, ktoru mame na ostrove.

Tymto by som ukoncil tento clanok, idem este strihat video, ktore som natocil (naozaj praca, ktoru nemam moc rad, ale ked vysledok stoji za to, tak si poviem – stalo to za to:). Lucim sa s vami so slovami: vsetko krasne je v nas, staci to len objavit. (O tom neskor, citam teraz Moc Pritomenho okamziku od Eckharta Toelho, velmi sa mi to paci, citam to pomaly, je tam vela mudrosti)

Docitania

P.S.: Mame tu 4:51 lokalneho casu, dom som si nasiel ako novy (dakujem mami!) a vsetko funguje ako ma, tak hned uploadujem veci a vecicky

Nechcem na prenajme nic zarobit, ide mi len o to, ze by som na pol roka niekam vybehol pocestovat (chystam sa do Indie, Nepalu, Egypt, Laos, Filipiny, Indonezia…no je toho vela), tak aby niekto bol v tom dome a ked sa vratim, tak pridem do “svojho”. Najomne platim 12.000 Bahtov na mesiac, plus 1.300 internet (3 mbit adsl), 700 elektrika, cize to vyjde dokopy 14.000 (310 EUR). Dom je plne zariadeny – LCD TV, chladnicka, kuchyna, proste uplne vsetko co treba. Mam aj motorku (teda dve…), dom ma 2 spalne…

Tak keby sa niekto chcel prestahovat na nejaku chvilu, tak davam len info, ze je takato prilezitost.

Do cestovania!

Moj zivot na Phangane po uraze bol velmi jednoduchy – na prvom mieste bola starostlivost o moje zdravie. Ak sa dalo, tak som isiel plavat, v januari je najlepsi priliv, takze sa da pekne plavat na plazi, ktoru mam 100 metrov od domu. Po plavani som prisiel domov, zobral som sarong (plachtu) a didgeredoo a isiel som si zahrat von, na peknu lucku pod palmami. Potom nasledovala spracha, ranajky, postel, na ktorej som vacsinou lezal s vylozenou nohou – praca na pocitaci, neskor vecera, film a podobne.

Isiel som raz na Halfmoon party – listok stal neuveritelnych 500 Bahtov, zevraj kvoli 8memu vyrociu, davali aj nejake zdechle CDcka pri vstupe. Najlepsie bolo, ked vstupne bolo 500 Bahtov aj na dalsej party, uz si fakt nevedia co pytat. Je pravda, ze na Phangan pridu ludia, vacsinou backpackeri, ktori sa ubytuju v najlacnejsich bungalowoch, idu na party a to je tak vsetko co minu. Nielen, ze chodi menej ludi, ale aj menej minaju. Takto vyzera turizmus, co mi potvrdilo viacero zdrojov, nuz kriza sa prejavuje vsade.

S Basom sme si kupili Go Pro HD kamery, je to mala krabicka, ktora nataca v HD kvalite, ma velmi jednoduchy display, kde si clovek navoli rezim (fotky, video, rozlisenie…), kamerka ma len dva gombiky. Hned sme ich isly vyskusat, s vysledkom sme boli velmi spokojny – takze odporucame kupit pre blaznov ako sme my. Kamera sa da pripevnit naozaj asi vsade, ci uz je to na hlavu, na motorku, na prilbu, na surf, da sa s nou potapat – freediving…coskoro snad postriham nejake videjka – napriklad cesta na motorke je uplne super, ci video s Jet Ski – vodnych skutrov.

Velku motorku “Kawasaki KLX 250″ som si dal trosku dokopy, namontovali sme kufor na cestovanie, odblokovali obmedzovac (no, treba sa na to este pozriet), vyfuk ma este hlasnejsi zvuk, po tom, ked som bol v servise po zablokovanych brzdach (preco?) a dali mi prec na moj pokyn z vyfuku taky plech.

Mama dosla s priatelom Bystrom uz druhy krat na Phangan, velmi sa jej paci, aj ked Bystro ma niekedy problemy s teplom. Prisli spolu s maminmi kamaratkami – Evou a Bobou, ktore boli v Azii prvy krat, takze vsetko bolo pre nich ine a samozrejme ako vsetci riesili vela veci, nepotrebnych veci Dali sme si nejake vylety, boli sme pozriet na druhej strane ostrova na Thong Nai Pan…uvarili nam sosovicovu polievku, ci privarok, koprovu omacku a ine slovenske dobroty.

Dosiel pozriet kamarat Saso, ktory u mna prespal zopar noci, pred nasim odchodom sme si spravili pekny vylet na lodi do Angton Marine Parku, bolo krasne snorchlovanie a este lepsie kolace…:)

Momentalne sedim v lodi z Penangu do Medanu, to znamnea z MAlajzie do Indonezie, lod pojde okolo 4-5 hodin, v Medane zoberiem autobus smerom do Banda Aceh, kde ideme na ostrov Pulau Weh, ktory je znamy hlavne potapanim a snorchlovanim. Obdivaja si berieme potapacsku vystroj, takze mame toho pekne vela, ja odhadom 27 kilo. 15.2. letim do Kuala Lumpur, kde stretnem kamaratku Katku, u ktorej si necham potapacske veci, trosku pobeham KL a 17.2. letim na Slovensko.

Predbezne plany:

• prilet 17.2. do Viedne, presun na SK
• navsteva Prahy 5.3. – 7.3.
• snowboardovanie vo Francuzku 12.3. – 19.3.
• 23.3. odlet do Kuala Lumpur
• presun na Perenthian Islands, potapanie
• zaciatok aprila – navrat na Koh Phangan
• 13.4. – Songkran, Thajsky Novy rok, na ktory sa STRASNE tesim

Medzitym samozrejme navsteva rodiny, vybavovanie veci, ako napriklad zrusenie uctu v Tatrabanke, zrusenie zivotneho poistenia v AMSLICU a ine drobnosti.

Myslim, ze pred odchodom na Slovensko stihnem dat na web nejake fotky a mozno aj videa z potapania na Pulau Weh, napisat nejaky clanok z Indonezie.

Sny som premenil na plany, ktore sa stavaju skutocnostou.

Neviem presne kde som skoncil moj posledny clanok, ale pravdepodobne to bolo, ked som odchadzal z Koh Samui, z nemocnice, kde mi poistovna preplatila cele osetrenie, za 4 dni to bolo 77.000 bahtov. Po navrate zo Samui na Phangan som chodil na prevazy, na cistenie rany. Poistovna bola so mnou stale v kontakte, avsak nejako sa im nezdalo, preco stale chodim k lekarovi, videli, ze moje zranenie a nasledne liecenie trva priliz dlho, tak mi navrhli, ze do 20.12. mi budu hradit osetrenie, potom riesime odchod na Slovensko, s cim som nemal problem. Ale pozor – to znamena, ze po 20.12. som nemohol ist k doktorovi, lebo mi nechceli preplatit lekara (co cinilo smiesnych 500 bahtov za jeden prevaz…).

Chcel som, aby som sa dal dokopy, takze som prijal to, aby som isiel spat na Slovensko, situacia bola taka, ze som potreboval doprovod – to znamena, ze som sa nemohol dotknut ruksaku (20kg), pretoze som ledva chodil – niekedy som mal stavy take, ze som sa nevedel ani postavit, ked som lezal… Potreboval som mat aj nohu vylozenu, takze s panom doktorom z poistovne sme sa dohodli, ze pojdem prvou triedou spolu s asistenciou.

Bolo to tusim 25.12., ked sme si spravili vylet na lodi, s tym, ze 27.12. som mal letiet na Slovensko. Nevedel som si predstavit tu cestu, ze pojdem prec z Koh Phanganu, od mojich kamaratov, od toho vsetkeho krasneho, tepla…do zimy, do nasich nemocnic, medzi sviatkami…Ked sme sa vratili z vyletu, okamzite som komunikoval s poistovnou, ze teda nechcem ist na Slovensko (rozhodnutie, ze tam idem som spravil asi 5-6 hodin predtym), takze sa to dalo zrusit.

V poistnych podmienkach maju, ze mi mozu hradit zdravotne osetrenie do vysky repatracie – navratu do krajiny, co mi vyratali na okolo 3000 EUR, co je celkom dost – myslel som si, fajn, teraz mam 3000 EUR, za ktore sa mozem dat dokopy. Kedze stav sa mi nezlepsoval, posilvestrovali sme, samozrejme som ani nepil, isiel som spat o 1.30 v noci. S poistovnou som medzitym komunikoval, ze chcem ist do Bangkokskej nemocnice, spolu s asistenciou, z Koh Samui letiska. Nevedeli pochopit, preco chcem ist prave tam, preco neidem do nemocnice na Koh Phangane. Napisal som im, ze na Phangane, nie je ziadna nemocnica. Cize na jednej strane som mal 3000 EUR k dispozicii na krytie, na druhej strane som ich nemohol “minut”, pretoze som nemohol ist nikde. Tak mi nakoniec odporucili, aby som isiel do kliniky do Haad Rin (kde sa prave konala fullmoon party, cize milion ludi a o to viac v klinike. Pod pojmom klinika si predstavte miestnost velku ako 2 garaze, kde je jeden lekar a 2 sestry). Prisiel som do kliniky, doktor nechapal poriadne co od neho chcem, hovoril, ano vidim, ze mate problemy, dame Vam nejake dalsie antibiotika, mate tam infekciu. Hovorim, ze chcem ist do normalnej nemocnice, kde mi spravia komplexne vysetrenie, ze v Surat Thani je napriklad dobra nemocnica a celkom lacna – kedze som videl, ze do toho Bangkoku sa nedostanem…Tak povedal dobre, mozem tam ist, aj volal s poistovnou. Poistovni som napisal, ze mi odporucil, aby som tam siel. Napisali OK, mozem tam ist. Odpisal som im, OK, to znamena, ze mi preplatite cestu, ano? Odpisali nie – doktor nenapisal do spravy, ze ma nemoze osetrit. Cize, cesta do Surathani (320 bahtov jeden smer) ostala nepreplatena, aj ked som mal 150.000 BHT na krytie. Z toho som mal naozaj velku “radost”. Taxik na Koh Phangane z Thongsala, kde som bol do Haad Rin stoji 500 BHT – takze cesta na “ich” kliniku je drahsia, nez cesta do nemocnice mimo ostrova, to len tak mimochodom.

Dalsia vec – poistovna nechce a nemoze preplatit vsetky ostatne naklady, cize ak nemam k niecomu doklad, tak to nemozem dostat preplatene. Znie to logicky, ale predstavte si situaciu, ked potrebujete ist taxikom. Na nejaky doklad mozete zabudnut…a niekedy to nie su male peniaze. Takze som im napisal, ze ako mam tuto situaciu riesit (vtedy sme sa bavili o odvoze z Bangkokskeho letiska do nemocnice), navrhol som im, ze ak chcu doklad, tak verim, ze limuziny, ktore ponukaju na odvoz z letiska – tam mi urcite doklad vystavia…

Dolezite je to, ze som do Surat Thani dosiel, zobral som aj kamosku Fn ako asistenciu, co bolo dobre – lebo moc po anglicky tam nehovoria, ale siel som k dobremu dokotorovi, ktory po anglicky hovoril. Skusal vsetko mozne, velmi zodpovedne ku mne pristupoval, bol to naozaj profesional. Povedal mi, ze nemam ziadnu infekciu, ziaden zapal – to, ze mam bolesti v klboch a vo svaloch je sposobene tym, ze som bral antibiotika – to znamena, ze “doktor” v Haad Rine by mi nejake antibiotika dal (spominam si, ze povedal – na svete existuje okolo 200 antibiotik, asi Vam nedali tie spravne. Celkovo v Thajsku ked pridete do lekarne, tak automaticky vam supnu antibiotika), kde naopak v Surathani tvrdil, ze to je z antibiotik, to znamena, ze som urobil spravne, ze som do nemocnice isiel a nepocuval toho idiota v Haad Rine. Do spravy mi napisal, ze mam Artritidu. Na internete som si pozrel, co to znamena, nie je to nic prijemne, vyskytuje sa to vacsinou u starsich osob a lekari poriadne nevedia z coho to je a ako to riesit. Jedna forma Artritidy je aj ta, co som mal aj ja – to znamena, ze organizmus po dlhom uzivani antibiotik zacne bojovat sam so sebou. Dostal som nejake lieky na uvlnenie svalstva, ktore mi naozaj pomohli, bral som ich, ked som ale nejaku davku vynechal, bral som jednu tablketku rano, tak som citil, ze ma vsetko opat zacina boliet.

Takto sa to tiahlo celkom dlho, potom prisla mama a povedala, nech idem k dokotorvi. Tak som aj spravil – isiel som doktorovi, ktory mi povedal, ze je to v poriadku, mam pockat 2 tyzdne, a ak budem mat tazkosti, nech znova zajdem za nim. Doktoro mal pravdu – bolest postupne odchadzala. Kazdy den som sa venoval svojmu telu – isiel som plavat kazdy jeden den, nech si precivicim svalstvo, co mi urcite pomohlo.

Asi dva dni dozadu som dostal od poistovne mail, v ktorom mi oznamuju, ze mi preplatia celkove naklady, co som mal (z Filipin, z Thajska), ktore cinia dokopy 200 EUR (plus ta nemocnica za 77.000 BHT, co uz preplatili). Velmi vtipne je, ze mi nepreplatili cestu do Haad Rinu, kde ma posielali, ale to je v stadiu riesenia…

Som velmi rad, ze moj zdravotny stav sa zlepsil, momentalne sa citim velmi dobre, aj ked mam este male problemy s nohami – dufam, ze sa to casom uplne utrasie a ked sa vratim opat do Thajska, budem moct ist na trening thajskeho boxu ako za starych dobrych cias.

Ponaucenia:

• aj ked mate k dispozicii peniaze na krytie, daju sa vyuzit len v ramci poistnych podmienok, ktore su niekedy naozaj velmi restriktivne
• poistovna nie je vas kamarat
• poistovna si hlada vsetky mozne cesty, ako sa vyhnut plateniu
• treba byt poisteny
• najlepsie nemat ziadne zranenie

Do cestovania!

P.S.: Dnes mi preplatili aj tych 1000 THB

Po prichode na Koh Phangan, som sa zvital s Basom, vecer ma vsetko bolelo, prisli ma pozriet aj Beer a Tomas a Tan. Popozerali sme nejake fotky z Filipin, porozpravali si nove a stare zazitky…moj stav bol dost mizerny, cestoval som pekne dlho – z Boracay – vstaval som o 6.00 rano, letel som do Manily a nakoniec este autobusom do Angeles, tam som prisiel okolo 18.00, prespal som jednu noc aby som na druhy den rano vstal o 8.00 rano a cestoval do Kuala Lumpur, kde som pristal okolo 15.00, o 20:20 mi slo lietadlo na Phuket, kde som prespal v On On hoteli, na dalsi den som siel o 8.00 rano na Phangan, kde som prisiel o 18.00…takze vlastne 3 cele dni cestovania…organizmus si moc neodychol a to sa prejavilo na mojom zapale – vsetko ma bolelo, od nohy, cez chrbat, rameno a krk…

Rozhodnutie ist doktorovi bolo teda celkom lahke, isiel som na kliniku, kde mi spravili rontgen, aby zistili ci sa infekcia nedostala az do kosti, co vylucili, napriek tomu povedali, ze je to celkom vazne a poslali ma cim skorej na Koh Samui. Okamzite som sa teda zbalil a isiel som lodou na Koh Samui do nemocnice.

A tu sa zacina moj pribeh – pisem z izby…prijali ma, do 15 minut ma rezali,  teda osetrovali – vycistili ranu, celkom to bolelo, a poslali ma na izbu – respektive sadol som si na vozik a odviezli ma sem. V tejto nemocnici som uz bol, ked som bol navstivit Davida, som o par izieb dalej ako on, uz vtedy som videl, ze je to tu v pohode, ale ked je tu clovek na vlastnej kozi, tak je to ine. Vecer sa ma este spytali, co chcem na veceru – dali mi vybrat z menu. Medzitym som sa prezliekol za pomoci sestricky. Izba vyzera nasledovne – rozery su asi 8×4 metre + 4×1.5m terasa, klima, skrina, chladnicka, televizor, dvd prehravac, moja postel, stolik a posuvny stolik, dalsia postel pre navstevy, rychlovarna konvica, kupelka so zachodom. Zobral som si aj pocitac, aby som sa nenudil, k mojemu prekvapeniu je tu aj internet. Jedlo tu mam 5x za den, vzdy si mozem vybrat co chcem z dvoch menu, jedlo je velmi chutne. Sestricky chodia vzdy s usmevom na tvari, citim sa tu ako host v nejakom hoteli. Takto by malo zdravotnictvo vyzerat – mozem to porovnat spat zo Slovenskom, kde som si uzil v nemocniciach svoje…

Teraz k mojemu zdravtonemu stavu – kedze som prisiel kvoli infekcii, doktor mi vysvetlil co bude robit a ako bude operacia prebiehat, predtym si este sestra vypytala pas a poistovaciu kartu – poistenie mam uzatvorene celorocne cestovne poistenie v Allianz. Nohu mi najprv poriadne vycistili, potom zacali cistit, co celkom bolelo, zobrali krv, odmerali tlak a teplotu, tlak som mal ok, teplota bola trosku zvysena 37.2. Potom som siel na izbu oddychovat, dnes som tu druhy den, zobrali ma na cistenie, doktor povedal, ze sa mi to bude hojit take 2 mesiace – takze dovtedy ziadne potapanie a podobne aktivity Davaju mi antibiotika cez hadicky – jedna ihla na ruke sa upchala, takze mi museli napichnut dalsiu na lakti. Dostavam kopec liekov, proti bolesti.

Ponaucenia:
- nikdy nepodcenovat zranenie, infekcia je vazna vec
- nebat sa ist do nemocnice, nemocnice v thajsku su ako 4* hotely
- zobrat si plno filmov, kabel na telku a dialkove ovladanie na laptop
- mat cestovne poistenie (neviem co to cele bude stat, ale mna snad nic, ved preto som poisteny!)
- ranu si vyliecit cim skorej, nechodit do vody, starat sa o nu, lebo namiesto hojenia mesiac sa to moze hojit 3 a viac mesiacov…

To je zatial vsetko, ak budem mat nieco nove, ozvem sa, mal by som byt teraz castejsie na internete, takze som k zastihnutiu Som kazdopadne v poriadku, nemusite sa o mna bat