Deň 1.

Naše prvé potápačské Safari sa začína asi hodinovým čakaním v Hurghade na pasovú kontrolu. Neviem, čo tam ten úradník robil, vlastne nerobil. čas sme si krátili vykrikovaním nadávok na Arabov a pitím Jamesona (samozrejme, čím dlhšie sme čakali, tým viac sme pili a úmerne aj viac nadávali ).

Konečne sa stretávame so Sherifom, našim dive-guidom a ideme sa nalodiť. Loď je pekná avšak po vstupe do podpalubia je cítiť silný smrad nafty. Kajuta – tá je malá, strašne malá, ale to nevadí. Skôr mi vadia malé guľaté okná (prvú noc som trocha mal aj klaustrofóbiu z predstavy napr. požiaru v motorovom priestore – nebolo by kam utiecť) a tým malá možnosť vetrania. Klíma síce fučala, ale vôbec nechladila – každopádne používať som ju chcel aj tak iba cez deň počas plavby.

Po potulovaní sa tmavými uličkami Hurghady ideme spať. Medzičasom som potajomky zabil jedného švába, aby o tom Veronika nevedela. Avšak ešte ten večer zabila jedného aj ona, takže to nevyšlo. Do konca plavby ich ešte pár pošlo… čo sa týka spánku, nebolo to nič moc. Veľmi teplo, hukot a vibrácie lodného motora spolu s neustálym kolísaním lode a s tým spojeného vrzgotu interiéru kajuty zaručili, že som sa celú noc budil.

Deň 2.

Náš prvý deň na lodi a čaká nás prvé potápanie! Loď však nie a nie vyraziť. Poznáte Arabov, majú všetko na saláme. Ja som nervózny aj kvôli ušiam, pretože nie som celkom zdravý a neviem, či všetko bude fungovať ako má.

Loď okolo poludnia konečne vyráža a tiež to veru naše predstavy moc nespĺňa – suchozemcom moc nevyhovieš, keď ťa na otvorenom mori kolíšu (lepšie povedané nadhadzujú) 2 metrové vlny.

Konečne sa však dostávame do Shaab el Erg, kde robíme prvý skúšobný ponor. Uši tlak pretláčajú a tak je 46 minútový ponor v max.hĺbke 13.4m úplne v pohode. Prvý krát skúšam vyhodiť bójku a veru dobre, že sme to urobili až po 3min bezpečnostnej zastávke. Bójku som zle držal a z cca 8m ma to vystrelilo do 3m asi za 2 sekundy

O pol šiestej si dávame ďalší ponor, je už šero a preto berieme baterky. Polhodinový ponor končíme za úplnej tmy – je to môj prvý nočný ponor a hoci načasovanie bolo náhodné, celkom som rád, že to začalo za svetla a skončilo za tmy. Nebol to taký šok.

Nikto nás nepripravil na ďalšiu požiadavku – skoré vstávanie. Vraj ranný briefing o 6.00, a prvé potápanie ešte pred raňajkami!

Deň 3.

Ráno o 6.30 sedíme na upper-decku, fúka a je zima. Vlny tiež nie sú práve najmenšie. čoskoro nasadáme na zodiac (gumový čln) a ideme konečne na prvý vrak (milujem vrakové potápanie) – Gianis D.

Je to vrak gréckej spoločnosti, najvyššia časť vraku je v hĺbke cca 4m, najnižšia v 22m. Loď viezla náklad dreva z Chorvátska do Yemenu a 19.Apríla 1983 narazila na útes Abu Nuhas. Celá posádka stihla opustiť loď ešte pred jej potopením.

Gianis D počas služby

Zdroj: http://www.aquatours.com/wrecks/img_wrecks_AtoH/giannisd1_HR.jpg

Potápajúci sa Gianis D – 19.4.1983

Zdroj: http://www.aquatours.com/wrecks/img_wrecks_AtoH/giannisd3_HR.jpg

Na začiatku ponoru mám problém s tlakom v ľavom uchu ale podarilo sa mi to pretlačiť a potom to už bola balada. Vrak sme si pekne obzreli a preplávali dovnútra, kde sme sa dokonca dostali aj do strojovne (v úplnej tme). Zážitok! Na záver nás ešte navštívili dva zvedavé delfíny.

Gianis D dnes.

Zdroj: http://www.wrecksandreefs.com/images/REdSeawrecks/giannis_stern1.JPG

Zvedavé delfíny pri Gianis D

Autor: Peťo

Po vynorení lezieme späť do zodiacu. Vlny sa neutíšili a na lačno ma napína na zvracanie.

Po raňajkách, o dve a pol hodiny, smerujeme k ďalšiemu vraku – Carnatic, ktorý je drevenou osobnou loďou z 19.storočia, poháňaný plachtami a parným motorom. Okrem pasažierov viezol z Kalkaty náklad korenia a vína.

Opäť lezieme do zodiacu, tentokrát sme skupina asi 10 potápačov. Asi v polke cesty je nám už jasné, že hoci kapacita zodiacu stačí, nepočítali s extra záťažou potápačskej výstroje. Naberá sa nám do zodiacu voda. Zodiac sa vraj nemôže potopiť, ale podľa mňa sa vo vlnách môže minimálne prevrátiť. Navyše si motor cucol vody, takze sme čakali kým to Arab na otvorenom mori vo vlnobití vyrieši. Do tvárí nám prská slaná voda a kolíšeme sa vo vlnách. Našťastie už nie som nalačno. Zatiaľ nevraciam.

Konečne sa dostávame na miesto “zoskoku” a nechávame Araba napospas osudu.

Vrak sa nachádza priamo pod nami a preto zostupujeme do 21 metrov a začíname s prehliadkou. Sheriff na briefingu hovoril o kajutách prvej triedy (majú obdlžníkové okná, lúza má guľaté – ako my ) a preto sa obzerám kde sú, chcel by som ich vidieť z vnútra. Nemám však šťastie. Vchádzame do nákladného priestoru lode a to, čo by malo byť vínom, sú podľa mňa dlaždice.

Arab sa neutopil a tak sa po vylezení do zodiacu dozvedáme, že sme netrafili na správny vrak Miesto Carnaticu sme navštívili Markos (resp. Chrisoula K – v tých menách je troška neporiadok).

Chrisoula K bola taktiež grécka nákladná loď a viezla náklad dlaždíc. Potopila sa 31.Augusta 1981, nikto nezahynul.

Chrisoula K počas služby

Zdroj: http://www.aquatours.com/wrecks/img_wrecks_ItoQ/marcus1_HR.jpg

Chrisoula K dnes

Zdroj: http://www.aquatours.com/wrecks/img_wrecks_ItoQ/marcus3_HR.jpg

Náklad dlaždíc

Zdroj: http://www.aquatours.com/wrecks/img_wrecks_ItoQ/marcus9_HR.jpg

Lodná skrutka

Zdroj: http://www.aquatours.com/wrecks/img_wrecks_ItoQ/marcus8_HR.jpg

Po trojhodinovej prestávke lezieme opäť do zodiacu, tentokrát sme sa už rozdelili na 2 skupiny a namierime si to ku Carnaticu.

Počas cesty ku vraku sa však zodiacu pokazil motor. Arab sa to zo všetkých síl snažil nahodiť, ale bezvýsledne. Vlny nás hnali na útes a preto Sheriff skočil do vody, aby zodiac priviazal ku dnu, kým motor opäť pôjde. Arab to avšak nestihol a my sme museli núdzovo narýchlo vyskákať z člna. Od vraku sme boli ďaleko a tak sme si spravili klasický reefový ponor, ktorý bol výnimočný tým, že párik delfínov z Gianis D nás opäť navštívil. Asi sme sa im páčili, lebo plávali s nami asi 20 minút. Dokonca, keď som začal na nich jemne mávať rukou, tak priplávali až na dosah, snáď 5cm mi chýbalo aby som sa ho dotkol! Urobili to niekoľko krát a evidentne naschvál. Smial sa nám.

Po 35 minútach sme ponor ukončili a po vynorení som zistil, že sme od lode asi kilometer. To snáď nemyslí Sheriff vážne, že tam máme doplávaťť! Ale myslel, a tak sme začali. Skupina sa celkom roztrhala a tak som ani nevedel, že Džodžo mal problém a Sheriff ho musel ťahať! Po asi 30 minútovom plávaní som bol úplne hotový a od lode sme boli asi 995m. Zasrané prúdy. Našťastie nás vyzdvihol zodiac z druhej lode. Neviem si predstaviť, že by som takto mal byť vo vode 22 hodín, ako ruská partia na Brothers Islands.

Po totálnom vyčerpaní a studenom vetre na lodi som sa vôbec necítil zdravo. Navyše nás čakalo križovanie vchodu do Suezského kanálu v otvorenom mori, čo znamenalo vlny. A keď som videl, že posádka všetko priväzuje, po prvý krát som si radšej dal tabletku proti morskej chorobe. A dobre som urobil. Neviem, či vlny boli 3 metrové alebo 5 metrové, alebo boli to 4 hodiny na kolotoči. Hore, dole, hore, dole, a to sme sedeli nad motorom, kde to najmenej húpe. Po palube sa chodiť nedalo… Nemohol by som byť námorníkom.

Večer sme zakotvili pri jednom opustenom ostrove, urobili oheň a užívali si pevnú zem pod nohami. Na ostrove nebolo nič, samý kameň. Tu mohli amíci natáčať povrch Marsu.

Zaujímavá bola cesta späť na loď, lebo sme so zodiakom nabehli na útes…už som sa videl v novinách, ako sa 13 Slovákov utopilo, ale prežili sme.

Deň 4.

Nie som zdravý a to nie je dobré. Konečne nie je citiť naftu, ale teraz neviem, či to nie je iba mojím zapchaným nosom.

Ranný ponor vynechávam a po ponore sa dozvedám, že som dobre urobil.

Malo sa jednať o drift dive, ponor pri ktorom sa využiju prúdy (prúd ťa tlačí a nemusíš plávať). Bohužiaľ v mieste výsadku bol prúd opačným smerom ako bolo plánované a preto miesto k lodi zahnalo skupinu až za ostrov (na obrázku vyznačené červenou farbou)

Mali ísť po zelenej a vybrali sa červenou

Zdroj: autor

Ani za ostrovom to však nebolo kľudné a podľa ich slov sa museli zubami nechtami držať koralov, aby ich neodohnalo ešte ďalej. Najmä členovia našej skupiny už boli po včerajšom polhodinovom plávaní pekne nasraní.

čoskoro sme vyrazili a to som sa už tešil na perlu našeho zájazdu – vrak SS. Thistlegorm. 126 metrov dlhá vojenská loď s výtlakom takmer 5000 ton, postavená v roku 1941. Loď niesla materiálnu podporu pre svoje jednotky v Afrike a bola zakotvená pred Suezským prieplavom – paradoxne išla opačným smerom, pretože situácia v Stredozemnom mori jej nedovoľovala plávať tadiaľ, a teda išla juhom, nepokojným oceánom okolo Mysu dobrej nádeje.

Na palube sa nachádzali (a nachádzaju!) protilietadlové kanóny, tanky, lokomotívy. V podpalubí zasa zásoby oblečenia a obuvi, krídla lietadiel, nákladné autá, motorky, zbrane a strelivo.

6. Októbra dve nemecké lietadlá na plánovanej akcii SS. Thistlegorm zbombardovali. Trafili ho do zadnej tretiny, presne do miesta, kde bola uskladnená munícia. Loď sa samozrejme potopila, zahynulo 9 ľudí.

My sme si rozdelili loď na 2 ponory, počas prvého sme sa zanorili do 26 metrov a obišli zadnú časť lode, potom sme prenikli do úložného priestoru č.3, kde sme videli spomínané nákladné autá s výstrojom a motorky.

Dobová fotografia SS Thistlegorm

Zdroj: http://www.wrecksite.eu/img/wrecks/thistlegorm.jpg

Korma plavidla SS. Thistlegorm s protilietadlovým kanónom dnes

Zdroj: http://www.submerged.co.uk/thistlegorm%20two%20big.jpg

Zvyšky nákladu v mieste výbuchu

Zdroj: http://www.scubatravel.co.uk/photos/Axles_shells_16_8.JPG

Motorky

Zdroj: http://www.wannadive.net/spot/Africa/Egypt/Strait_of_Gubal/S_S__Thistlegorm/photo/20090418211828-dive-site-photo-S_S__Thistlegorm-11.jpg

Druhý ponor na tomto vraku bol troška náročnejší, pretože začali prúdy (kvoli tomu bol nakoniec ponor aj kratší), ale v pohode sme prešli vnútrom lode až na jej začiatok, kde sme preplávali cez kajutu. Úchvatné.

Večer sme si ešte dali 40 minútový nočný ponor pri Ras Mahamoudad, kde sme videli veľkú raju. Inak tieto nočné ponory zatiaľ nemusím. Nejako sa necítim v pohode.

Deň 5.

Opäť ranné vstávanie, ale tento krát brutálne – brífing bol o 5.00 ráno, do vody sme vchádzali 6:26! Boli sme v národnom parku Ras Mohamed, pri dvoch útesoch – Shark reef a Jolanda reef. Prvý útes, ako názov napovedá, je známy výskytom žralokov. Druhý útes sa nazýva po lodi Jolanda , ktorá sa 1. Apríla 1980 po náraze do tohto útesu potopila. K vraku sme sa nemohli potopiť, nakoľko útesy sú pri tzv. dropoff (spodok útesu nie je v klasických 10-30m ale siaha stovky metrov do hlbín mora). Konkrétne Jolanda zostala v hĺbke 205m, čiže hĺbka pre technické potápanie.

Opäť sme naplánovali dva ponory, prvý hlbší, 27m, aby sme teda skúsili pozrieť žraloky, ktoré tu do menej ako 30m málokedy plávajú.

Zo začiatku ponoru naše názory rozchádzajú, pretože v hĺbke bola jedna väčšia ryba – podľa mňa to bola barakuda, avšak niektorí z partie tvrdia, že to bol menší žralok. Tak neviem

Počas ponoru sme mohli vidieť náklad Jolandy, roztrúsený po dne medzi týmito dvoma útesmi – Jolanda viezla náklad vaní a záchodov.

Druhý ponor bol plytší a to nám umožnilo ísť ďalej okolo Jolanda reef. Vďaka otvorenému moru, prúdom a poplatkom za vstup (jedná sa o národný park) je podmorský život bohatší menej zničený ako na populárnych destináciách, napr. v okolí Hurgady.

Bohužiaľ, v skutočnosti sa pod vodou vyšťať do záchodu nedá!

Autor: Peter

ďalšou zastávkou bol Big Siuyol Island, ktorý bol pre mňa a Veroniku zaujímavý tým, že sme prvý krát potápali sami, bez guida. Jednalo sa o klasický útesový ponor s jemným prúdom, max. hĺbka 22m, a keďže obaja dobre dýchame, vyšlo nám to na 53 minút.

Deň 6.

Opäť prvý ponor o 7:00, čiže skorý budíček. Tie ranné vstávania sú ťažké, ale v podstate už po dvoch dňoch sme si zvykli na nový, a celkom príjemný denný režim: vstávanie, ponor, raňajky, spánok, ponor, spánok, ponor, obed, spánok, ponor. Dni takto ubiehajú rýchlo

Až na Petra, ktorý dýcha Nitrox, všetci dýchame vzduch, takže naše telá sú dusíkom dosť zamorené a je to cítiť na celkovej otupelosti. Na mori je však lepšie byť otupelým

Späť k ponoru – miesto s názvom Panorama reef. Na to, že to bol útesový ponor, tak sa mi vcelku páčil, bol driftový, t.j. trocha nás tlačil prúd. Osobnou zaujímavosťou je tu moja vôbec najnižšia dosiahnutá hĺbka – 31.4m. More bolo krásne, čisté a aj z tejto hĺbky bolo možné vidieť hladinu. Pre porovnanie, Guláška v Senci má pomerne čistú vodu a z 10m už hladinu možné vidiet nie je.

O deviatej sa dostávame ku miestu Abu Al Kifon a hoci sa opäť jedná o reefový ponor, tak tentokrát som úplne nadšený. Abu Al Kifon má dropoff do stoviek metrov. Toto miesto sa skladá z dvoch útesov, ktoré sú oddelené úžinou, takže sa ide prechodom sponad veľkých hĺbok do pomerne plytkej vody a potom opäť na druhej strane na vás pozerá tmavomodrá hlbočina – nádhera, úplný pocit lietania. Jednoznačne najlepší reefový ponor zájazdu, a tak sme si ho užívali, že napriek pomerne veľkej hĺbke (max 26m) sme strávili pod vodou 52 minút!

ďalšou destináciou je konečne opäť vrak, avšak tento krát je príbeh veľmi smutný.

Salem Express. Trajekt, postavený v roku 1966, dĺžka 100 metrov, výtlak 4800 ton. Skúsený kapitán, predtým vojenský dôstojník, sa 16.Decembra 1991, pri návrate zo Saudskej Arábie do Egyptskej Safagy rozhodol, že neobíde severom ostrov Safaga, ale skráti plavbu. Loď bola plná pasažierov – najmä Egypťanov, vracajúcich sa z Mekky. Počasie bolo zlé a hojdanie na lodi nepohodlné – jeden z dôvodov rozhodnutia kapitána použiť skratku. Plavili sa v noci a kapitán si zrejme nevšimol, že je trocha mimo kurz a trafil Hyndman reef – fakt malý útes. Taká smola. Pri zrážke sa okrem diery v trupe otvorili predné nakladacie dvere, čo spôsobilo, že loď sa za 6 minút potopila.

Nestihli použiť ani záchranné člny…

Oficiálne zahynulo 470 ľudí a 180 sa zachránilo, avšak neoficiálne správy hovoria o 1600 mŕtvych a iba 6 zachránených.

Salem Express leží na boku, najhlbšia časť v 30 metroch. My sme so všetkou úctou plánovali aj ponor do vnútra vraku. Pre info, všetky telá boli z vraku v priebehu dvoch dní vybraté. Obyvatelia Safagy na znak úcty 2 roky nejedli ryby.

Poďme k ponoru – už po skoku do vody som si všimol, že mi z vesty uniká vzduch a preto po zanorení do cca 12m (najvyšší bod vraku) som tento problém ukázal Sheriffovi, ktorý sa to snažil opraviť, ale neúspešne. Pokračovali sme teda v obhliadke vraku s tým, že do vraku zrejme nepôjdem.

Samotný vrak je zaujímavý. Leží na pravej strane a vyzerá nedotknutý. Je do najmladšia loď akú sme pod vodou videli. Má obrovské lodné skrutky, klasické elektrické navijáky – jednoducho to je loď, aké sa dnes ešte plavia.

Po ukončení obchádzky vraku som mal vzduch na minime a preto som nemohol pokračovať do vnútra vraku. časť skupiny sa tam zanorila, avšak po chvíli boli tiež na hladine. Vraj to bolo moc silné.

Salem Expres počas plavby

Zdroj: http://www.aquanauta.hu/res/img/0850/salem_express.jpg

Salem Expres dnes

Zdroj: http://giddeonzeix.smugmug.com/Underwater/Salem/9538646_BjHGL#641204572_Zmgtj

Osobné veci zosnulých pasažierov

Zdroj: http://giddeonzeix.smugmug.com/Underwater/Salem/9538646_BjHGL#641204572_Zmgtj

Po ponore na Salem Expres sme v ponurej nálade vyrazili smerom na juh. Vlny už nešli proti nám, práve naopak, tlačili nás, takže cesta ubiehala rýchlo.

Zrazu sme si všimli biely dym z motorového priestoru lode. Arabi začali pokrikovať a kapitán zastavil motor. Vyzeralo to fakt vážne, napriek tomu sme všetci zachovali kľud, hoci mal som troška nutkanie ísť do kajuty po pas Neviem prečo ma napadlo práve toto.

Celý problém bol preklzovanie klinového remeňa. Šikovní Arabi to opravili tak, ako všetko ostatné – šrobovákom a kladivom.

Večer po 18:00 sme si dali ešte jeden nočný ponor. Pravdupovediac sa mi moc nechcelo, alebo bola to posledná príležitosť na tejto dovolenke, a tak som išiel. Ponor bol v kľude, videli sme zaujímavú rybu Spanish Dancer, dve celkom slušné murény a do toho nás nahánali pichľavé Lion fish, lebo sa s nami chceli páriť. Teda s našimi baterkami. Celé to miesto bolo troška komplikované a preto som sa ani nečudoval, keď sme sa stratili. Norovi som už ukazoval, že mám málo vzduchu, ale nejako na to moc nereagoval. Až potom, keď mi ostávalo 40, som už vážne ukazoval, že musíme končiť. Keďže to nebolo prvý krát, že sa skupina v noci stratila, na lodi už dávali pozor a stačilo na nich zamávať baterkou. Boli sme asi 400m od lode, prišiel pre nás zodiac. Toto bol najdlhší ponor na Safari, 65 minút.

Deň 7.
Posledný potápačský deň. Hneď ráno o trištvrte na osem sme vyrazili pod vodu na Ras Abu Soma. Veronika nešla a tak bol moj buddy Peter, ktorý bol včera v Saleem Express a mal z toho dosť depresie. Ako dvojka sme si pekne sadli, on fotil, ja som sa pozeral, prípadne pózoval. Bol to driftový ponor, prúd nás miestami krásne viezol, natočili sme sa kolmo na útes a len pozorovali život. Keďže nám pri lodi ešte ostalo dosť vzduchu, tak sme sa pomotkali…celkovo sme dali 52 min, čo bol pri počiatočnej hĺbke 31,4m slušný výkon.

Krátko popoludní sme išli potápať na už prefláknutom mieste – Abu Hashish. Hashish znamená tráva, ale nie len mariška, proste tráva

Prekvapili nás troška silné prúdy. Ja som si chytil výstroj čo mi visí na hrudi (baterka, bójka) a išiel som bruchom takmer po dne. Ostatných to nenapadlo a tak sa išlo strašne pomaly. Navyše, začala mi fučat vesta! Tentokrát to už ale bola iná, tak neviem či to privolávam, alebo ma niekto chcel utopiť. Bol som nasraný ako sa vlečieme, do toho tá vesta. Proste nahovno ponor. Nadával som, samozrejme, že som potom zle dýchal + vesta, takze pod loďou som skončil ani nie so 40 barmi. Aby som ušetril vzduch, tak som sa na 3 min zastávku zavesil na bójku. Napriek tomu som z vody vyliezal a mal som ledva 30. To bola tesnotka.

Bol som veľmi rád, že sa mi podarilo navnadiť Sheriffa na posledný ponor ako vrakový.
V Hurgadskom prístave je vrak El Minja, ktorý má tiež zaujímavý príbeh.

El Minja, niekedy nesprávne nazývana El Mina, je 70m dlhá loď vyrobená v Sovietskom zväze a slúžila ako odstraňovač mín v Egyptských námorných silách. 6. Júna 1967 ju potopilo Izraelské vojsko počas 6 dňovej arabsko-izraelskej vojny. Spodok vraku leží v hĺbke 30m. Juhovýchodne od vraku sa nachádza ďalší vrak – malá rybárska loď.

Po zostupe ku vraku sme obišli východnú časť a potom si to zamierili dovnútra. Bolo to tam fakt tesné, boli sme v nejakej chodbe. Tým, že loď leží na boku, tak sa tam šlo dosť tažko. Dosť veľa nánosov, snažil som sa nekaliť, ale asi sa inak nedalo.

Počas plávania vo vraku som si všimol, že bezdekompresný čas som mal na úrovni 5 minút. Predsa len, tento deň sme mali dlhé a relatívne hlboké ponory. Sheriff si to tiež všimol, pretože namiesto plávania k druhému vraku sme si to namierili hore.

A tak sa skončil náš posledný ponor. V podstate najvyšší čas. Chorí sme už boli všetci, k tomu boľavé uši, otlčené nohy, celková únava…

El Minja v službách Egyptského námorníctva

Zdroj: http://www.divesitedirectory.co.uk/images/photo/red%20sea/wrecks/el_mina.gif

El Minja dnes

Zdroj: http://www.deeplens.com/el%20mina%20005.jpg

Deň 8.

Klasika odchodový deň. Všetko umyté, vysušené, zbalené. Najväčšia radosť boli procedúry na letisku. Dostali sme Hassana, šikovného chlapíka, ktorý všetko vybavil. Všade sme išli prednostne, dlho ma tak dobre nehriala závisť čakajúcich turistov vo fakt dlhých radách

Perfektná banda ľudí

Zdroj: Nejaký Arab z posádky
Matus Sutam

Ahojte priatelia po dlhsej odmlke. Z Koh Lipe som sa vratil 30.4. a az dnes 8.5.2010 davam novy clanok online (nemozem nic ine poriadne robit, lebo iMovie mi zabera plny procak, chcem zostrihat prve dojmy z Google Nexus one smart phonu). Odpoved na otazku, prec to pisem takto neskoro je jednoducha – na lodi som nenapisal clanok a ked som sa vratil na Koh Phangan, tak klasicky nestiham Ale zacnime pekne po poriadku a od zaciatku…

Na Koh Lipe som sa chystal uz dlhsiu dobu. Koh Lipe radi nazyvaju Malymi divami v Thajsku. A maju na to dobry dovod. S Jurom (kamos Slovak, co robi v Dubaji) sme sa rozhodli, ze tam pojdeme na Live Aboard – vylet na lodi, len jedina spolocnost robi tento vylet – Forra Diving. V podstate vsetko sme dohodli s majitelom, ale vylet stale nebol isty. Mne to az tak nevadilo, pretoze som vedel, ze tam bude dobre.

Z Koh Phanganu som odisiel o 22.00 nocnou lodou a na druhy den som bol na Koh Lipe okolo 16.00 – cize dost dlha cesta. Koh Lipe je jeden z mnohych ostrovov pri Tarutao National Park, je na zapadnom pobrezi (ja som na vychodnom), pri hraniciach s Malajziou (cize juzne). Koh Lipe je maly ostrovcek, najznamejsi zo vsetkych, ktore su tam. Ma v podstate len 2 plaze (je ich viac, ale 2 su hlavne), sunrise a sunset beach. Ja som bol na sunrise beach, pretoze tam sidli Forra.

Koh Lipe je drahsi ostrov ako Koh Phangan. Je to sposobene tym, ze nepouzivaju elektriku zo statnej siete, ale nakupuju ju od sukromnej spolocnosti, ktora na ostrove vybudovala elektraren, zevraj je elektrika 3x drahsia, ako klasicka. Cize to sa vsetko premietne do cien jedla (som tum za 50 bht, fried rice od 80 bht – a to su tie najlacnejsie ceny). Ubytko je tiez drahsie, ja som dosiel uz po najvacsej sezone, takze sa dalo zjednavat a dal sa najst bungalow aj za 300-400 bht. My sme byvali v peknom velkom, za 800 bht a ked sme potapali, tak sme ho mali za 600 bht.

Prvy den, ako som dosiel, som ostal v bungalove priamo na plazi, ostalo mi jablko z cesty, dal som ho na stol, cez jablko som si hodil moje oblubene kratke nohavice, ktore maju vela vela vackov a su kvalitne…vecer som sa vratil do bungalowa, a samozrejme gate uplne prederavene a jabko nahryznute…mysi Co uz, to uz som zazil, skoda ale gati. Takze znova z toho plynie ponaucenie – nikdy si nenechavajte ziadne jedlo (dokonca tie mysi mi jedli aj mydlo!) na izbe, a ked uz, tak ho nezakryvajte nicim, lebo to mysi prezeru…

Na dalsi den som isiel potapat, na dalsi den dosiel Juro (ktoreho som predtym v zivote nevidel), chodili sme kazdy den potapat. Potapanie okolo Koh Lipe je naozaj pekne, musim uznat. Dokonca aj pred nasim bungalovom, sme skocili do vody so snorchlami a bolo sa na co pozerat – ono to vsak nevydrzi dlho…Video z potapania okolo Koh Lipe este nemam dostrihane, pracuje sa na tom pomaaaalickkyyy Na Koh Lipe bolo fakt skvele, krasne plaze, krasna voda, uplny relax, stretol som vela zaujmavych ludi, dobre som sa aj zabavil (rano o 7.00 som sa zobudil na plazi…uz klasika da sa povedat

Avsak jeden zazitok prevysuje vsetky ostatne. A to bol vylet na piratskej lodi…videjko je hore, to som proste musel postrihat hned. Vsetko to zacalo tym, ze Antoinne (majitel Forra diving) povedal, ze je mozne spravit jedno-dnovy vylet na Hin Duang a Hin Muaeng – dve najlepsie miesta na potapanie v Thajsku. Vela som o nich pocul, takze ja som bol za. Antoinne stretol svojho stareho priatela Louriho. Vtedy som uvidel Atlantu – 18 metrovu plachetnicu ako z rozpravky. Nebolo o com rozmyslat a 5000 bahtov, ktory tento vylet stal bolo vyhradenych. Odisli sme vecer, zobrali sme tanky, zavazia, potapacsku vybavu, zobral som aj GPS na trackovanie cesty a dalsie elektronicke kravinky (fotak a 2 kamery) a vylet sa zacal. Vecer som videl prvy krat kapitana v akcii – tuto lod poznal ako nikto iny. Niet sa comu divit – lod si postavil SAM, preplaval na nej 2x okolo sveta a zije na nej cca 30 rokov. Takze zdvihol plachty a uz sme plachtli smer sever. Bol to neskutocny pocit, takto na lodi, len my a more…a velky clovek pri nas.

Na dalsi den sme dosli, rano sme spravili prvy ponor, isli sme do 52 metrov, robil som si deep dive kurz…nevideli sme nic extra specialne, ziadne zraloky, alebo manty, ale ponor bol krasny, vela muren, jedneho obrovskeho homara, asi metroveho a ine morske potvory. Potapali sme s extra bombami, ktore sa naozaj zisli – jeden dekompresny stop bol dlhy 40 minut…bola to naozaj pohoda, ako sa patri.

Na palube sme mali aj kucharku – Lauriho priatelku Nem, Thajku, ktora sa o neho stara – tento krat nam navarila vsetkym. Vecer sme sa vybrali naspat, uz sme sli len na motor, plachtit sa rozumne nedalo. S Kapitanom som si dobre pokecal, zobral ma do svojej kajuty, povedal nech si vyberiem hocijake miesto na zemi. Co ma napadlo, boli napriklad Christmas Island, alebo Solomon Islands. Okamzite miesto nasiel, zvacsil a zacal mi rozpravat…ten ma co rozpravat…tolko zazitkov nema hadam nikto. Pribehy s piratmi, pribehy ako hladali zlato…to je len par, ktore zneju ako z rozpravky. Pri rozpravani mi prebiehali zimomriavky, a veru ich citim aj teraz, ako toto pisem. Jednoducho tento vylet stal za to, aj bez celeho potapania! Takeho cloveka len tak nestretnete. Vymenili sme si kontakty, takze ak by sa niekto nasiel, kto si chce spravit vylet, tak nech sa paci, mozeme nieco zorganizovat

Kapitan mi dal zopar DVD, uz som par z nich aj skonvertoval, na google video sa neda nahravat, tak asi jedine vimeo.com – ktore tu mame v Thajsku z nejakeho dovodu zakazane…ale ved ja to tam nejako dostanem, potom poslem linku – pozerali sme toto video s Tomasom, bolo to o tom, ako zacal stavat lod, ako zobral dcery okolo sveta, ako isli 25 km aby si pozreli sopku, bolo tam vsetko mozne z roznych krajin, ako sa snorchlovali, potapali, jedli, spali, vsetko dobre aj zle…bola to fakt sila a bolo to aj pekne natocene a zostrihane. Na tento vylet nikdy nezabudnem a vzdy som pripraveny dat dalsi. Aj ked zivot na lodi musi byt sakra tazky…

Na Koh Lipe som skusal freediving – spravil som si novy osobny rekord – 20.3 metra, bez plutiev. Viditelnost bola dobra, takze sa dalo. Skoda, ze som potapal sam, isiel by som aj hlbsie, len to uz zacina byt trochu nebezpecne (shallow water blackout). Kto sa prida ?

Ku koncu vyletu sa zacalo kazit pocasie, vela obchodov pozatvaranych, tak to bol najvyssi cas odist. Urcite sa tam este vratim a snad buduci rok pojdem na danu Live Aboard, mozno si spravim aj DiveMastra…why the hell not!

Na konci tohoto clanku by som chcel vsetkym povedat, ze viem co sa deje na Slovensku, v EU, v Amerike. Nie sme daleko od dalsej svetovej krizy (ta predtym bola len pekna predohra) tak is uzivajte pokym sa da (uz to dlho nebude trvat!).

Ako to byva mojim zvykom, som na trajekte smer Koh Phangan a prisiel cas napisat zaverecny report z mojeho cestovania a zazitkov z Perhentian Islands.
Dni na tychto ostrovoch isli neskutocnou rychlostou. Vsedny, respektive kazdy den, u mna vyzeral takto: vstal som okolo 8.30, dlhsie sa nedalo spat, ventilator prestal ist o 7.00 rano a potom zacalo byt v bungalowe teplo. Vyspaty som bol niekedy viac, niekedy menej, komare stipali, ale potom som zacal pouzivat fintu – vecer som pred spanim pouzil siet proti komarom, ostal som este 20 minut hore, ktore som stravil vacsinou citanim a medzitym som vyzabijal vsetky komare, ktore boli vo vnutri. Potom som zhasol svetlo, ventilator bol spusteny a zaspal som. Po zobudeni som si spravil rannu hygienu, potom som sa isiel okupat, alebo rovno na ranajky, kde som vzdy stretol niekoho, s kym som si pokecal. O 12.00 sme uz mali zjazd v potapacskom centre.

Po prvych ponorch som sa rozhodol, ze budem potapat len jeden krat za den, pocasie sa dost zhorsilo, 4 dni prsalo a prisli obrovske vlny, takze viditelnost nebola nic moc – okrem toho bol aj spln mesiaca, kedy je viditelnost najnizsia. Po briefengu sme skontrolovali vystroj na potapanie, niekedy sme museli slapat na druhu plaz, co bolo celkom zaujmave, obleceny vo vystroji, nastastie bez tankov, ale so zatazim sme isli 10 minut (ja bosy) cez dzunglu. Posledne dni sme isli nastastie potapat z Long Beach, takze k lodi to bolo menej nez 5 minut.

Po ponore som sa postaral o vystroj – vsetko treba dokladne umyt od slanej vody, potom nejaky caj, ci kava, ostal som v dive centre, poukazovali sme videa, ci porozpravali zazitky. Neskor som sa rozlucil a isiel som bud na izbu, alebo sa pokusit naviazat spojenie s okolnym svetom, co nebolo vzdy najjednoduchsie. Cize poobede volny program, vacsinou som bol tak unaveny, ze ma to zlomilo a na 1-2 hodinky som si zdriemol.

Vecer klasicka vecera, po veceri sme dali niekedy nejake drinky v bare. Velke KNOW-HOW: ak pojdete na Perhentian Islands, tak si treba zobrat vlastny alkohol. Je na to niekolko dovodov: na ostrove nie je ziaden vyber – predavaju tu len Rum Orang-Utan (monkey juice, 25% alkoholu, 25 RM, 0,33l), alebo Vodku Polsku (40% alkoholu, 30 RM, 0,33l), takze sme volili neskor lodky, kde je lepsi cena/vykon Dalsia vec – alkohol je dostat len v dvoch baroch (na long beach), vlastny alkohol sa da doniest do restauracii (nepredavaju ho tam lebo su muslimi). Nabuduce si prinesiem minimalne 0.7l tvrdeho!

Takze to by bolo zhruba vsetko, ako vypadal moj den, chodil som do roznych restauracii, v Panorama varia vyborne – hlavne “zapadne” jedla, cislo jedna v Malajskych specialitach je Matahari a klasicka prazena ryza a pod – na plazi su 3 restiky vedla seba…

Pomaly prichadzal den odchodu, tak som musel najst sposob, ako sa vlastne odtial dostanem. Koh Phangan je 500 km na sever, a aj napriek tomu sa zda, ze to stihnut za jeden den nie je mozne.

Z Perhentian Islands som odisiel 2.4., rano o 8.00 – niekde som zapatrosil moj spiatocny listok, avsak pri odchode na ostrovy si pisali cislo listka a meno, v tomto pripade, takze som vedel ze to nebude problem (naozaj nebol, ale len kvoli tomu, ze som poznal pracovnika v tej agenture, ktory si ma zapamatal, lebo sme vykecavali…nevedel najst moj zaznam, strasny bordel mal v papieroch). Vedel som, ze idu este dvaja, ktory idu do Thajska a budeme sa skladat na takxi smerom na Thajske hranice, ktory stal 90RM – je to dost daleko, asi 1.5 hodina cesty. Po prijazde na hranice sme vybavili potrebne formality, vsetko v najlepsom v poraidku, dostal som stempel na 60 dni, oni nemali dopredu viza vybavene (Debbie a Philip), takze dostali zadarmo 15 dnove viza.

Neskor som isiel s Philom na vlakovu stanicu, pockali sme na rychlik, dali sme sa do 3. triedy – rozumej do poslednej, kde idu vsetci lokalni a dokonca sa mi podarilo kupit miestenku, kdezto Philovi nie (pretoze cestou na stanicu jeho motobike taxi “zabludil”), ale celu cestu sme sedeli, dokonca oproti mne jedna pekna kocka z Laosu, tak som lamanou Thajcinou vysvetloval…mam ale cislo, tak mozno snad niekedy…ale smiat sa vedela uzasne! Isli sme pozriet este restauracny vozen, kde sme okamzite zadelili 4 velke piva (0.6l za 120 Bahtov, Singha) a hned cas vo vlaku ubiehal rychlejsie. Bola to dlha cesta, cestovali sme od 14.30 do 23.00, cize 7.5 hodiny.

Do Suratthani sme dorazili o 23.15, posledna lod na ostrov ide o 23.00, takze sme museli prespat, zobrali sme taxi do mesta (200 bahtov), nasli hotel (300 bahtov) a hned sme spali. Rano som sa zobudil skorej, nech sa pozrem kde vlastne sme, boli sme dost vzdieleni od cestovnej kancelarie Phangan Tour 2000 (asi tak 800 metrov), tak sme zobrali Tuk Tuk za 20+20 bahtov, a vylozili sme veci, skoda ze sme autobus nestihli, isiel o 8:30 a my sme dosli o 8:50. Dalsi isiel az o 12:30, tak som sa rozhodol, ze najlepsie sa bude ist najest, dali sme si thajske dobroty, ako Kao Phad Gai (prazena ryza s kuratom) a Phad Thai Kung (prazene slize s krevetami). Neskor ma napadlo, ze v Surathani sme boli s Tomasom a Tan na velmi dobrej thajskej masazi, tak som zistil ze kde to je, skoda ze otvarali az o 12:00, cestou spat sme nasli jednu masaz, ale nebolo to nic moc. Potom sme dosli do cestovky a pockali na autobus, ktory nas odvezie do pristavu.

Na Koh Phangan sa samozrejme nesmierne tesim. Tesim sa na Tomasa, Tan, Basa, Beer a samozrejme Sasa, ktory ukoncil svoj vylet v Indonezii. Pride zopar znamych a kamosov, onedlho pride Thajsky novy rok Songkran, tesim sa na moju kamosku Fn a hlavne na tu pohodu, ktoru mame na ostrove.

Tymto by som ukoncil tento clanok, idem este strihat video, ktore som natocil (naozaj praca, ktoru nemam moc rad, ale ked vysledok stoji za to, tak si poviem – stalo to za to:). Lucim sa s vami so slovami: vsetko krasne je v nas, staci to len objavit. (O tom neskor, citam teraz Moc Pritomenho okamziku od Eckharta Toelho, velmi sa mi to paci, citam to pomaly, je tam vela mudrosti)

Docitania

P.S.: Mame tu 4:51 lokalneho casu, dom som si nasiel ako novy (dakujem mami!) a vsetko funguje ako ma, tak hned uploadujem veci a vecicky

Dal som 2 rozne ponory, normalne sa robia 3 za den, ale poobede sa uz zhorsilo pocasie a zacalo prsat a vlny sa zmenili na nepoznanie. Prvy ponor bol trosku dalej, lodicka, kde nas bolo nastastie len 6 poriadne skakala, zanorili sme sa a uz ma dole cakal podmorsky svet. Prvy krat v zivote som videl Bamboo sharks (bambusovych zralokov), bolo ich asi 5, schovavajucich sa pod kamenmi, su celkom male a asi aj neskodne. Okrem toho tam plavalo samozrejme vela roznych ryb, koraly boli v poriadku, viditelnost v tychto koncinach nie je nejaka super, ked je najlepsia sezona na potapanie (maj-jun) a nie je prave spln, tak sa viditelnost vysplha az do 25 metrov, my sme mali odhadom 10 metrov, cize nic moc.

Po prvom ponore som sa isiel najest, hned potom sme dali druhy ponor, co bola nedaleka sajta, iba 5 minut od brehu, kde som sa predtym freedivoval. Opat, viditelnost este trosku klesla, isli sme uz len 4, cize to bolo v pohodicke, nejake fotky som porobil…

Po 2. ponore som sa rozhodol, ze na 3. uz nepojdem, kvoli viditelnosti a velkym vlnam a isiel by som sam. Rozhodol som sa, ze si poziciam surf – na hodinu chcu 25 RM, co je celkom dost, ale co uz. Tak som skusil trosku surfovat, postavil som sa asi 2x na 5 sekund mozno. Hlavne som bol absolutne vycerpany po potapani, takze som si isiel sadnut ku kamaratke na breh, kecali sme, potom prisli dvaja francuzi a pytali sa na surf. Tak som im ho prenajal za polovicnu cenu na 30 minut, ked som bol uz aj tak out…

Neskor sme sa isli hadzat do vln – su tu asi tak metrove vlny, absolutna zabavicka. Kamos mal pozicany surfboat, tak na tom som sa este vysantil. Vcerajsi den hodnotim ako 100%-tny, vecer sme isli este na veceru a potom som odpadol do slova a do pismena do postele.

Na dnes som mal len taky program, ze poupladujem tieto moje zapisky na internet, ale nedari sa mi – pocasie nie je nic moc, zacalo poriadne prsat, nie je tu pripojenie na internet – respektive nefunguje, takze zda sa, ze to opat budem musiet prelozit na zajtra.

V nasledujucich dnoch chcem rano potapat, dat po jednom ponore a potom cez den oddychovat, citat si knizku a plavat vo vlnach.

Zatial vsetko, snad sa mi coskoro podari vsetko uploadnut, tak ako treba

P.S.: tak som net nakoniec rozbehal…

Vylet stoji 40 RM, pre mna 30 RM, lebo som mal vlastnu vystroj. Na lodke sme sa stretli vsetci znami backpackeri, naladicka bola v pohode, skoda, ze tak vela ludi bolo z anglicka, irska a ameriky, cize nie uplne vsetko som rozumel a drzal krok…najprv sme isli na Shark Point, naozaj krasne snorchlovanie a samozrejme sme videli aj Black tip reef sharkov – teda zralokov, boli naozaj velki, tak do dvoch metrov. Koraly boli uzasne, plno ryb, proste raj.

Neskor sme isli na ine miesto, opat coral garden. Neskor sme zastavili v strede mora a nasli korytnacku, ktoru som “osedlal” a trosku si s nou zaplaval (ja viem, nemalo by sa to robit, ale bol to moj sen…). Medzitym sme sa dobre naobedovali, dal som si fried rice s morskymi priserami (teda prazenu ryzu) a doniesli mi obrovsky mango shake.

Potom sme sli na dalsie miesto, kde bolo mozne vidiet asi metrove Napoleon fish, naozaj krasa – teda okrem milion inych druhov ryb. Dalsie miesto bola Romanticka plaz, kde sme sa trosku blaznili a ja som obehol aj koraly, kde som opat videl Napoleona, ktory sa cistil, zavolal som aj ostatnych (ti Napoelona predtym nevideli). Samozrejme hafo ryb, titan trigger fish a dalsie druhy, plus som videl aj morskeho slimaka, co nie je bezne pri snorchlovani.

Pocas snorchlovania som skusal aj freedivovat, celkom mi to slo, skoda ze dno bolo iba 9 metrov hlboko, tak som sprievodcu poprosil, ci moze zastat niekde v strede mora a ja odmeram hlbku. Pocas cesty nazad zastavil, skocil som do vody, nadychal sa a hlbka bola len 13 metrov, z coho som bol trosku sklamany – ale viem, ze tu existuju aj 40 metrove hlbky, co je dobre, ale neviem, ci budem mat moznost ich vyskusat, lebo su dost daleko od ostrova kde som.

Po vylete som chcel ist na internet, nepodarilo sa mi, mozno zajtra po potapani. Skusim dat 3 ponory, celkom sa tesim, ked som pocas snorchlovania videl korytnacku, zraloky a napoleon fish.

Neskor sme isli na veceru na Coral Beach, co je 10 minut prechadzky cez dzunglu. Miesto je tichsie nez Long beach, kde som teraz, skoro ziadne vlny, pekny zapad. Vedel som, ze je tam Geocachka, tak som ju musel checknut, trosku som bol sklamany, lebo som do nej chcel umiestnit trackable item, ale nebolo v nej nic, iba zdrap papiera v plastikovom vrecku, nebolo tam ani pero, tak som sa nemal ako zalogovat…mozno cache na druhom ostrove bude lepsia, tazko povedat, mozno ju dam, uvidime.

Teraz je pol 12 v noci, idem spat, zajtra od 9.00 rano potapam cely den, takze opat narocny den, potom si dam asi den volna, ktory stravim konecne nicnerobenim…

Zatial vsetko z dalekych koncin, Perhentian Islands su uzasne, ozajstne miesto pre backpackarov, aj ked niektore veci su tu fakt drahe (napriklad dnesne male Tiger pivo v plechovke za 10 RM), BBQ baracuda komplet menu stala 18 RM, co je uz OK…

Dopotapania!

Po vybaveni vsetkych formalit som nastul na KLIA Ekspress, co je rychlovlak, ktory spaja letisko s centrom, listok stoji 35 RM a cesta trva pol hodinku. Vystupil som v KL Central, ktore uz doverne poznam, presiel som cez ulicu, stopol som taksi, a dobre som si pokecal s indickym taxikarom o vsetkom moznom.

Vystupil som pri Katkinom apartmane, zvitali sme sa, pokecali sme trosku o nasich dalsich planoch, tesim sa, ked ma pride navstivit na Koh Phangan, ja som mal namierene na Perhentian Islands v Malajzii. Spomenula, ze najlepsie je ist nocnym autobusom, tak som nevahal a nasiel som este tolko energie, aby som sa vydal este v ten vecer na dalsiu velku cestu. Listok na 22.00 nemali, tak som bookol na 21:30, zbalil som si potapacske veci, takze ruksak mam opat obrovsky – je fakt neskutocne velky, musim ho nafotit, ked sa budem vraciat. Taxik ma vysadil na autobusovej stanici, kupil som listok, videl som nejakych “bielych”, tak sme trosku pokecali, 3 rozne autobusy od jednej spolocnosti odchadzali v jeden cas, celkom zabavne. V autobuse sme boli dokopy traja turisti, sedacky velmi pohodlne, dost miesta na nohy, klima naplno, taka klasika – autobus nebol plny, takze som mal miesto pre dvoch, este mi dali na vyber pred objednanim listka, na ktorom miesta chcem sediet, tak ako v lietadle…listok z KL do Kuala Besut stal 40 RM.

Cesta ubiehala ok, aj som na zaciatku zaspal, ale potom cesta bola velmi zla, takze som len driemal. Urobili sme si zastavku, tzv cikpauzu, dal som nejaky superburger, isli sme dalej a o 5.30 sme u boli na mieste – v pristave odkial chodia lodky na PErhentian islands. V pristave som sa zoznamil s roznymi ludmi, lod odchadzala o 8.00 rano, takze sme mali dost casu pokecat a ja aj vybrat peniaze z ATM, pretoze na ostrove nie je ziaden bankomat, ani banka…

Cesta lodou, spiatocny listok stal 70 RM, potom sa plati 5 RM ako conversation fee. Na nete som si precital, ze Pulau PErhentian Kecil je mensi ostrov, takze ako vsetci som isiel tam, kde je taka backpackers atmosferka. Po vylodeni som isiel hladat nejaky bungalow, prvy sa mi az tak nepacil, isiel som dalej a teraz lezim vo velmi jednoduchom drevennom bungalowe pre dvoch, kde je len postel, 2 okna, ventilator, vonku terasa s hammockom, zachody a sprcha su tiez pre viacerych, cena na noc je 40 RM. Byvam asi 20 metrov od plaze, vyhlad mam rovno na nu. Samozrejme hned po ubytovani som sa slahol do vody, zaplaval, potom som isiel spat, spal som asi do 15.30, neskor som si isiel zaschnorlovat, oproti byvaju kamosi zo stanice, Iri – Brian a Darren, ktori pocestovali celu strednu a juznu ameriku za 6 mesiacov, takze mame o com kecat, lebo je to jedna z mojich snad dalsich destinacii kam chcem ist (otazka je, kam nechcem ist:)

Neskor sme isli na veceru, ja som si dal Prawn Malay Curry s ryzou a k tomu Guava shake, 22 RM. Potom sme isli do local baru, tam sme dali spolocne nejake rumiky a idem prave spat.

Zajtra by nas mal cakat snorchelling trip okolo ostrova, ktory stoji 40 RM, zacina sa od 11.00 do 16.00. More tu vyzera nadherne, verim tomu, ze budem mat co fotit, samozrejme beriem fotak.

Takze, aby som to zhrnul a ukoncil, na izbe mi funguje elektrika od 19.00 do 7.00, nemam rozdvojku – skusim ju tu kupit, aby sa mali kedy nabit tie vsetky baterky. Velmi pozitivna sprava je, ze som zapol GPS a vidim ze na ostrove je jedna GeoCache (ale aj na druhom ostrove je jedna), takze tu trackable item, co mam z Bali mozem konecne po pol roku niekde umiestnit.

Pristup na internet je tu dost zly, treba ist do shopu, internet je najpomalsi na svete.

Zatial tolko, vsetko je so mnou v poriadku a tesim sa na dalsie zazitky, chcem na tomto ostrove vela potapat, plavat (skoda ze hlbka vody je len 9 metrov, mozno na inej strane je hlbsia, aby som mohol robit nejaky freediving), citim sa skvelo, pocasie krasne, 35 stupnov vonku, 27 v izbe, vo vode 30, vlhkost vzduch 82% (konecne som si kupil teplomer s vlhkomerom:).

Pravdepodobne dalsia sprava bude, ked sa budem vraciat na Koh Phangan, dovtedy ahooojte!

P.S.: Zacal som cital Power of Now od Eckhart Toelle, vyzera to ako zaujmava knizka, potom zreferujem, ak nezabudnem.

Pred 5 tyzdnami som pristal vo Viedni. Zaujmavy pocit byt opat v Europe. Zima ako svina – a to sa zevraj uz oteplilo. No mne ta zima nejako nesedi, ja radsej to leto a vodu Doniesol som rodinke co treba – to znamnea nejake veci na varenie, zvitali sme sa, robili sme neskutocne dobre ochutnavky piv v pivnicke a jedol som same dobroty, co som po cely rok nemal.

Tentokrat som sa rozhodol nespravit ziadnu velku stretavku mojich kamaratov a kamaratiek, pretoze posledne, ked som ju robil, tak som vlastne na nikoho nemal cas a nedalo sa pokecat, tak, ako ked sa stretneme povedzme styria pri pivku. Takze moj program bol velmi jednoduchy – cez den spravit nejake stretnutia s kamosmi, vecer pivo. Na film ani nevysiel casaha, predsa len, bol som po roku v kine – na Avatar 3d v Auparku, pacil sa mi, pojdem este raz, ak budem mat moznost do Imaxu.

Cas neskutocne uletel, spravil som si 4 dnovy vylet do Prahy, kde som postretaval dalsich kamosov a kamosku, vsetko prebehlo v poriadku, Praha ma svoje caro, nie ako Bratislava. Napriklad som sa rozhodol v Bratislave kupit nejake Slovenske suveniry (pretoze chcem cestovat vela, tak nech nieco po mne ostane – vela krat sa mi stane, ze stretnem super ludi a nemam im co dat), tak chcem spravit reklamu trosku Slovensku. Idem do Bratislavskej BIS na Primacionalnom namesti, cela BIS je zmenena, na prvy pohlad to vyzera, ze tam nic take uz nepredavaju. Pridem blizsie, mali tam malu vystavku, ponuka velmi mala (minuly rok tam mali ovela vacsi vyber), ceny samozrejme nehorazne – preco sa nenajde trosku penazi na propagovanie Slovenska tymto sposobom, preco sa to nepredava za naklady? Nakoniec som skoncil v obchode pri Irish Pube, tam mali ovela vacsi vyber, ale ceny boli podobne

Na Slovensku som teda povybavoval co bolo treba, co sa tyka papierov, thajskych viz – ozaj – predlzili platnost bezplatnych viz, to znamena od 1.4.2010 do 31.3.2011 sa daju vybavit maximalne 3-vstupove s platnostou na 6 mesiacov Thajske viza. To je skvela sprava – skoda len, ze ma opat Thajsko taku “reklamu” v mediach, co sa deje v Bangkokunetreba sa bat, tie  demonstracie su drzane na jednej max. dvoch uliciach, clovek to ani nepociti (no mozno trosku je dlhsie v zacpe:)

Pocas posledneho tyzdna sme sa vybrali na lyzovacku (ja na snowboardovacku) do Francuzkych alp na niekolko rokov overene miesto – Val Thorens, ktore ponuka asi tie najlepsie zjazdovky, urcite je ich najviac – je tam okolo 150 lanoviek, a niekolko tisic kilometrov zjazdoviekje to fakt velke, su to 3 udolia, boli sme lyzovat aj v roznych inych velkych strediskach v Rakusku, v Taliansku a vo Svajciarsku, ale s tym sa naozaj neda nic porovnat. Ubytko sme klasicky vybavili cez internet, mali sme jedno miesto volne, skoda, ze sa nikto nepridal – isiel som ja, brat a otec. Po prijazde sme mali trosku zaludocne problemy, takze prvy den sme nejazdili, avsak ostatne dni sme nezahalali a isli sme kazde rano na svah. Zobral som aj moju klasicku zostavu (teda takmerlebo moj maly fotak mi “odchadza”, tak sme zobrali bratov o nizsiu triedu fotak – Canon IXUS 850IS – objektiv to ma ale presne taky isty, akurat to je 7MPix), kamerku Sanyo Xacti HD2000 a “adrenalinovu” kameru Go PRO HD. Natocil som vela vela materialu, postrihal a vysledok mozete najst na webe.
Lyzovacku hodnotim velmi pozitivne, nabuduce si vsak musime lepsie pozriet cestu (je to 1300 km, isli sme autom, striedal sa otec s bratom, vacsinou su dialnice, takze sa to da za 13-14 hodin spravit). Mali sme krasne pocasie, jedine na co by som poukazal su ceny, ktore su o nieco vyssie ako na Slovensku – ale zato kvalita je vyborna, pili sme nejake rzove vinka na svahu, jedna 0.7l za 20 EUR, pivo cca 8 EUR, pripojenie z izby na internet 1 hodina 5 EUR (rozne programy – toto je extrem), denny listok asi 40 EUR – plati na vsetky 3 udolia, ked sme chceli prejst z naseho udolia do najodlahlejsej casti, tak sme potrebovali cely den, treba prestriedat asi 10 lanoviek
Tieto hory sa nedaju opisat slovami, jednoducho, kto nezazil, to nikdy nepochopi nakoniec tak ako so vsetkymkomplet (doprava, ubytovanie, pernamentky) “zajazd” vysiel na osobu na cca 600 EUR (keby sme boli styria, bolo by to este o nieco lacnejsie)

Slovensko som si vychutnal plnymi duskami, velmi rad som stretol rodinu a kamaratov a kamaratky, byvalych kolegovsamozrejme som nestretol vsetkych, co som chcel stretnut, snad nabuduce!

Momentalne mam plany ist do Kuala Lumpur, tam ostat 1, ci 2 noci u mojej kamosky Katky a potom si ist oddychnut na Perhentian Islands – mali by to byt krasne ostrovy na severo-vychodnej strane Malajzie, uz sa tesim na potapanie a na dalsie videjka a fotky, s ktorymi sa samozrejme velmi rad podelim. Okolo 4.4. by som mal byt spat na Phangane, 13.4. mame thajsky novy rok Songkran (tak to bude opat velmi narocny den), strasne sa tesim na potapanie medzi Phanganom a Koh Tao – Sail Rock, okolo aprila tam je najkrajsie potapanie a minule sme videli 6 metroveho velrybieho zraloka – tak teraz ho uz poriadne natocim – potom okolo 15.4. pojdem na Juhozapadnu stranu Thajska na ostrov Koh Lipe, kde pobudnem zopar dni a potom hura potapat z lode, asi 5 dnovy vylet okolo zapadneho pobrezia Thajska. To su moje plany, uvidime ako sa to cele vyvinie, potom uz plany radsej nemam, lebo oni sa aj tak menia kazdou minutou

Do cestovania priatelia!

P.S.: Som v Kahire, cakam na lietadlo. Stala sa mi taka vec, co sa mi este nestala – idem cez kontrolu cez tranzit, nikto tam este nebol, okrem dvoch typkov, co kontroluju veci, zoscanuju mi prirucnu batozinu, zacali nieco hovorit, potom ukazali na kable, ze to nemozem mat, dal si ho na hrdlo, akoze to mozem pouzit ako zbran, ze by som s tym niekoho mohol zaskrtit. Hovorim, aky mate problem chlapci, teraz som priletel z Europy, cestujem vela a nikde to nie je problem. Hovoria, aby som im dal nejaky baksis, money, hovorim, ze nemam ziadne a nic im nedam, zbalil som si veci a sral som na nich a odisiel som. Same nove zazitky Na boarding gate sa mi stalo nieco podobne, ale to je uz iny pribeh…

Cestou v autobuse som si spatne premietal letisko, ktore poznam. Zdalo sa mi, ze som tam vzdy videl len Air Asia lety, tak som si nebol isty, ci idem na to spravne…po prichode som okamzite zistil, ze som na zlom, mal som letiet z KLIA (Kuala Lumpur International Airport) a nie z lowcost Air Asia terminalu. Problem bol cas a vzdialenost. Bolo okolo 23:45, ked som zohnal ledva ledva taxik, taxikara som musel mastne podplatit, upaloval na spravne letisko, kde som dosiel o 23:55. Hned som videl, ze check in zatvoreny, isiel som sa osobne presvedcit a bol Spravil som obratku a isiel na informacie, kde pani kontaktovala niekoho z Egypt Air, s tym, ze sa s nim chcem rozpravat. Druhy koniec dratu nebol ochotny so mnou komunikovat (ani som sa nepozdravil), povedal ze je neskoro. Tak som bol nahraty.

Opytal som sa, kde maju kancelariu, povedali ze o poschodie nizsie ale otvoria az po odlete, o 01:00. Tak som isiel tam cakat. Volal som Katke, co sa stalo, ospravedlnovala sa mi, ze ju to ani nenapadlo. Koho by to napadlo, ze ano Ako som s nou telefonoval, pribehol panko, ze ma zhanaju. To mi poskocilo srdce a utekal som spat na informacie a na checkin. Panko chcel vidiet letenku, samozrejme som ju mal len v pocitaci, vytiahol som pocitac, ukazal som mu vsetko, ale zevraj ma nevedel najst v systeme, co mi nebolo celkom jasne. Nakoniec to bolo asi tak, ze bolo uz neskoro, rozhodovali doslova sekundy.

Tak som isiel znova pred kancelariu Egypt Air, kde sa zjavil iny panko a povedal som mu co sa stalo, skontroloval rezervaciu, vsetko v poriadku, vytlacil mi ju a dal mi vizitku na ich hotline, s tym, ze nech tam rano o 9:00 zavolam.

Tak som aj spravil, sice som nocoval na letisku (ziaden vlak ani bus nesiel spat do KL po 01:00), pani na hotlinke mi povedala ze to vidi, a ze teda zmeni let. Spytal som sa, ci to bude nieco stat, povedala ze nie.

Momentalne sedim vo vlaku KLIA Ekspres (35 Ringidov, 38 minut cesty) a smerujem uz na spravne letisko, takze snad dnes (teda zajtra) odletim.

Musim do nebies pochvalit podporu z ckm.sk. Na KLIA letisku maju internet (letisko same patri k tym najkrajsim, co som zatial videl), tak som im hned pisal o mojom probleme, v ramci 5 minut som dostal promptnu odpoved. Poslali sme si este zopar mailov, s tym, ze moj problem mi pomohli vyriesit (kontaktovali Egypt Air a oznamili, ze som nestihol let). Vzdy, (az na jednu vynimku), ked letim cez more, tak som si objednal listok cez CKM.SK a musim povedat, ze som dobre spravil, a tym padom ostavam ich vernym zakaznikom – taka podpora to sa len tak nevidi, velka vdaka ide slecne (alebo pani) Ludmile Oskerovej.

Pockajte, vystupujem, idem na Check In (je 21:10).

Momentalne je 21:41, dobre spravy, som checknuty. Stretol som oboch panov, s ktorymi som mal vcera docinenia, povedali ze mam ist do rady na checkin, tak som siel, medzitym mi vytlacil novy listok, s ktorym som prisiel. Pani na checkine videla, ze som to zmenil, povedala, ze sa musim rechecknut znova v Kahire a to je vsetko. Takze letiiiiiiiiim!

Koniec dobry, vsetko dobre.

Do cestovania!

Nechcem na prenajme nic zarobit, ide mi len o to, ze by som na pol roka niekam vybehol pocestovat (chystam sa do Indie, Nepalu, Egypt, Laos, Filipiny, Indonezia…no je toho vela), tak aby niekto bol v tom dome a ked sa vratim, tak pridem do “svojho”. Najomne platim 12.000 Bahtov na mesiac, plus 1.300 internet (3 mbit adsl), 700 elektrika, cize to vyjde dokopy 14.000 (310 EUR). Dom je plne zariadeny – LCD TV, chladnicka, kuchyna, proste uplne vsetko co treba. Mam aj motorku (teda dve…), dom ma 2 spalne…

Tak keby sa niekto chcel prestahovat na nejaku chvilu, tak davam len info, ze je takato prilezitost.

Do cestovania!

Ahojte z Banda Aceh, cakam na lietadlo to Kuala Lumpur a ako to u mna byva zvykom, vytiahol som pocitac a pisem nieco na blog. Vyslo to tak-tak, ale o tom neskor.
S Alexom sme isli z Koh Phanganu cez Hat Yai do Penangu v Malajzii. Penang je hlavne znamy asi kvoli “Visa-runom” z Thajska. Po nasom prichode do Penangu sme zistili, ze lod do Indonezskeho medanu neide v nedelu, ale az v pondelok, tak sme jeden den zabili tym, ze sme isli pozriet nejake temple, vyskusali sme lokalnu MHD a jedlo, nakupili nejake suveniry. Celkom pohoda, mozem tam ist znova – a urcite ma aj okolnosti donutia ist.

V Medane nas zobral nejaky typek, taxikar, akoze na autobusovy stanicu, hladal trosku autobusy a nakoniec sme zastihli, nejaky lokalny smerom do Banda Aceh, odchadzali sme okolo 17.00, prisli sme do Banda Aceh o 5.00 rano, cize 12 hodin cesta v autobuse, nohy som si moc nemal kam dat, ale prezil som to, nakoniec to nebolo take zle. Cesta stala 120.000 Rupii (12 USD), cize co hodina, to 1USD V rannych hodinach nas vysadili na autobusovej stanici, dali sme 3 kavy za 8000 Rupii (0.8 USD), a uz nas niesli na slavnom Becaku (rozumej motorku so sajtkou) do pristavu smer na Pulau Weh.

Kedze sme tam boli pekne rano a mali sme kopec casu, dali sme dalsiu kavu, nejake ranajky, predtym este Jogu – Saso cvici jogu kazdy den, tak mi povedal nejake zaklady, velmi sa mi to paci. Mam taky pocit, ze ta hodina investovanou do cvicenia sa zhodnoti niekolkonasobne vybornym pocitom bez unavy. Tak som s nim pocvicil, lokalni ludia mali celkom dobru show z toho

Po hodinovej ceste na Pulau Weh sme zobrali taxika, celkom draheho za 50.000 IDR (kazdy!) do Iboih – cast ostrova znama backpackermi a dobrym potapanim. Ubytovali sme sa v Yuliah Bungalows – uplne na konci pobrezia, dive shop bol na zaciatku, takze cesta po chodniku jednym smerom zabrala 10 minut – co nie je zle na peknu prechadzku. Za ubytko – rozumej velmi jednoduchy bungalow, vnutri iba dvojpostel, siet proti komarom a nejake policky, plus krasny vyhlad na more s hammockom (cize ziadna voda, alebo ventilator) – stal 60.000 na noc.

Hned po prichode sme sa zahlasili na potapanie, kedze Saso je potapacsky instruktor a objednal si 20 ponorov a mali sme svoje veci, tak pre neho cena bola 10 EUR za ponor a pre mna to bolo 12 EUR, co su uplne perfektne ceny – o to vacsia radost z potapania. Hned prvy den som sa svacol do vody, isiel som snorchlovat a freedivovat, snorchlovanie uzasne, freediving tiez super, dal som tusim 18 metrov.

Dalsich 5 dni sme stravili potapanim, ja som dal dokopy 11 ponorov – vcera to boli 4 – rano o 6.30, potom o 10:00, poobede o 14:00 a nakoniec nocny o 19.00. Potapanie je krasne, ak by sa dalo urcite by som ostal este dlhsie a pohral sa s mojimi kamerkami.

Prvy krat som skusil Sanyo Xacti HD 2000 s podvodnym puzdrom Epoque. Myslim, ze vysledok je viac nez uspokujuci, ono predsa len, clovek sa musi ucit ako to spravne natocit, nehovorim o tom, ze musi byt perfektny potapac. Pocas ponorov sme videli nejake raje, boli aj zraloky, velke, asi 1 metrove bumpheady, strasne vela moren a sem tam aj barakudy.

Cas na ostrovceku utiekol viac nez rychlo, denny program vyzeral asi tak, ze sme rano vstali (Saso vstal asi hodinu a pol predomnou, cvicil kazdy den poctivo jogu), o 9:30 sme uz boli na lodi na prvy ponor, ktory trval okolo 60-70 minut, boli sme v maximalnej hlbke 47.3 metra (divemaster mal v pazi, vacsinou dekompresne ponory…), o 14:00 bol dalsi ponor, medzitym sme si dali nejaky obet. Po 2. ponore sme vacsinou isli na internet a potom na veceru ku mame (family dinner za 25.000 IDR), kde bola naozaj rodinna atmosfera, stretli sme plno zaujmavych “typkov”.

Kedze som byval tak daleko od cesty, rozmyslal som, ako spravit, aby som nemusel vsetky veci na potapanie niest do bungalowa. Nastastie dnes rano bol “sunrise – dawn – ranny” ponor, takze diveshop otvorili uz o 6.30, taxik odchadzal o 6:45. Tak som si vsetky veci nechal tam aj s ruksakom, rano som to este prebaloval, zabaloval…no, vysledok je taky, ze ruksak bol vacsi ako niektori Indonezania (velmi vtipne bolo, ako mi ho taxikar niesol na Becak). Cesta z pristavu na letisko bola v pohode, dohodli sme sa na cenu 60.000 IDR (na to ze je to tak daleko, myslim, ze cena celkom ok, zacal na 150.000 IDR, srandista). Prisiel som na letisko, checkin…a vaha ukazala 25 KG! Mal som zakupenych 5 KG extra (za 30.000 IDR, pri objednavani letenky), tak si vypytali dalsich 45.000 IDR za kazde dalsie kilo, takze som doplacal 225.000 IDR (a to mam este maly ruksak, kde je odhadom 8 kg, takze som naozaj dost nabaleny, este ze to nechavam u Katky v Kuala Lumpur). Departure tax bola 100.000, takze teraz mam v penazenke 3.000 IDR, co je celkom dobre skore

V Kuala Lumpur i chcem kupit nejake tenisky do tej zimy, kam prave idem – Bratislava, chcel by som sa stretnut aj s Marekom a so Sasou, ktori su prave tam.

Tolko z mojich ciest, ked budem opustat Slovensko, tak opat nieco napisem.

Cestovaniu cest!