ahojte z Indonezie. Na Bali som bol takmer presne pred rokom, kde som oslavoval moju 30, takze si to celkom pamatam :). Tentokrat som siel znova, musim povedat, ze to bol vylet velmi dobry, vylet sa mi blizi ku koncu, takze to viem zhrnut. Zacnime ale pekne od zaciatku.
Z Kuala Lumpur som doletel do Denpassaru, teda na Bali. S Davidom (kamsom z treningu) som sa dohodol, ze mi zabezpeci nejake ubytko, pretoze bol akurat v Kute. Poslal mi SMS, ze mam ist tam a tam, dosiel som s dalsimi backpackermi – v lietadle som sa zoznamil s jednou z Nemecka, ktora si zlomila klucovu kost na Koh Samui na motorke…Prisiel som do daneho hotela, tam ma cakal odkaz, ze mam izbu v inom, ze su plni. Po niekolkych minutach som nasiel druhy hotel, izba bola iba za 70.000 Rupii (100.000 rupii je 10 USD a to je priblizne 300 bht, takze som mal izbu za 210 bht). S Davidom sme sa uvitali v Piggys bare, dali sme Aussie burger. David je velky cestovatel a hlavne blazon 🙂 Okrem ineho 80 krat skakal z lietadla freefall, chce sa venovat basejumpingu, dost dlho sa venuje surfovaniu, par krat bojoval u nas na Phangane v Muay Thai, robil aj Kite Boarding, snowboarding, potapa, dal mi zaklady z freedivingu…proste sa venuje takymto sportom, kde je aspon trosku adrenalinu 🙂 Samozrejme z toho som mal radost aj ja, porozpraval mi co a ako, kupil si dosku, prenajal som motorku a na dalsi den sme vyrazili na Padang Padang, ostali sme v Surferskej zatoke Bingin, blizko Dremlands. Bohuzial to nie je nic pre mna – zaciatocnika – vlny su tam velke a nebezpecne. Priamo na plazi sme mali ubytko za 100.000 Rupiah, boli to take jednoduche izby pod jednou strechou, vyslovenie na prespatie, spolocna sprcha a zachod. Prostredie je tam ozaj krasne, podarilo sa mu kupit vyborny surf za dobru cenu, takze jeho povodny som pouzival ja. Skoro som sa aj postavil…Ono preda je lepsie naucit sa najprv chodit a az potom behat. Zda sa mi, ze naozaj najlepsia plaz na ucenie je ta v Kute, akurat ja Kutu neznasam. Kuta je centrum pre turistov, cesty su tam absolutne prepchate a ked sa tam raz ocitnete, tak pochopite preco. Same motorky, auta, hluk, to mesto to uz nezvlada. Na plazi je relativny pokoj, ale mne sa ten humbuk okolo toho nepaci. Takze moje prve dni som prezil v spolocnosti Davida, chodili sme surfovat, ja som si uzil aspon vlny, nic sa mi nastastie nestalo, je to poriadne poriadne nebezpecne. Surfovanie vyzera pritom tak lahko, ale nie je to vobec jednoduche…ked som pozeral na tych naozaz dobrych surferov, ako vyslovenie sedia vo vode a nic to s nimi nerobi, ja som mal co robit, aby som sa udrzal v sede na doske. A im ta doska z vody ani nevycnieva a len tak si tam sedia, kecaju a cakaju na tu pravu vlnu…zopar takych vln ma aj zobralo, je to pekna pracka, ked ste vnutri vo vlne…prezil som 🙂
5.8. prisiel Baso, tak som sa vratil do Kuty, na mojej motorke nefungovalo svetlo (fungovalo, akurat ho bolo treba zapnut!), a tahala velmi zle, tak som ju chcel vymenit…Basa som teda vyzdvihol, pozical si motorku a isli sme tam, kde sme byvali – Bingin. Potom som samozrejme viac casu travil s Basom, isli sme napriklad na vodne sporty…dolezita vec – na motorke som mal zavesene GPS, ktore nam neskutocne pomohlo, kazdemu akcnejsiemu cloveku, co chce cestovat to odporucam, tu na Bali sa dost tazko bez GPS cestuje…da sa to, ale GPS usetri kopu casu. Ako sme isli na motorkach zrazu si nas stopli dvaja policajti, isli sme na take miesto, aby nas nebolo dobre vidno, mali sme zapnute svetla na motorke cez den, co sa zevraj v Indonezii nesmie (podla mna hlupost…), skontrolovali nam vodicaky a tu zacal problem. Baso aj ja mame medzinarocne vodicaky, pretoze vieme, ze ich treba mat. Problem bol ale v mojom vodicaku, ze tam nemam zaskrtnute aj A (motorky), hajzlici policajti aj to skontrolovali, usmievavi hovorili, ze pokuta a tak dalej. Samozrejme im to vsetko ide do vrecka, vypytali 300.000 rupiah, co je neskutocne vela (skoro 1000 bht, ale tak pytavaju), ja som im nechcel dat nic, oni ze bud im dam, alebo ideme na court…tak som im dal 200.000 s tym ze mi Baso este pozical (akoze), a hned sa podelili s tym ze jeden policajt este bol taky ochotny ze nas odprevadil k jeho kamaratom na vodne sporty (provizia…). Nebol to moc prijemny zazitok na zaciatok, pytal som sa ho, ci je mozne, ci sa mi to nestane opat, ze ma nejaky policajt stopne a dostanem opat pokutu, hovoril ze ne, podpisal sa cez to A, ze takto to je ok. Nabuduce im dam tak 50.000 RPH, alebo pojdem s nimi na policiu…fakt zle, korupcia najvacsia, takto sa zivia na turistoch, niekolko ludi neskor ma potom upozornovalo (aj indonezania), ze im nic nemame davat, ze su to bastardi, co aj su. Mam sice aj indonezsky vodicak (za 300.000), co som si robil minuly rok, ale ten plati len jeden mesiac, fasa, ze ?
Vodne sporty stali za to, isli sme spolu na Flyingfish, kedze tam treba minimalne dvoch, ja som to uz skusil, ale ved zopakujem si…neleteli sme moc vysoko, pretoze sme boli dost tazki (2x100kg:), potom si Baso skusil este parasailing, trosku zatancoval v technorukaviciach 🙂 Isli sme pozriet Nusa Dua – drahe rezorty, kde boli bombove utoky v roku 2002, Westin resort bol taky velky, ze sme sa v nom stratili…neskor sme isli este pozriet Uluwatu temple. V podstate stale nic nove pre mna…neskor sme si zbalili ruksaky, isli sme spat do Kuty, ja som vymenil motorku za sice mensiu, ale uplne novu (115 km nabehane, Honda Vario), 40.000 Rupiah na den (120 bht), zastavili sme sa klasicky v Piggys bare, pretoze bol Bintang o clock 🙂 Neda sa mi nespomenut, ked sme sli na plaz v Kute, ze som stretol Egga – chalaniska co tam bol aj minuly rok a predaval pivecko, kde som sa zoznamil s Evou a jeho “sestrou”, a mal som moju oslavu narodiek v jeho bare. Tak sme pokecali…S Basom sme sa rozhodli ze pojdeme do Sanuru, co mestecko, kde sa sustredia hlavne expati (cudzinci dlho zijuci v danej krajine), nasli sme slusny hotel za 200.000 Rupiah – klima, tepla voda, ranajky, bazen, internet. Dali sme zopar piveciek, videl som, ze sa tam nacadza geocache, tak sme ju isli najst (bola to uz moja druha cache, prvu som hladal s Davidom v Kute, ktory nechapal o co ide:). Po chvilke sme ju nasli, ono vela cachiek je na Bali ukrytych tak, ze idete na dane miesto, najdite najblizsie bar, recepciu, opytate sa kde je “box, cache, treasure” a oni vam daju krabicu, takze je to trosku rozdiel…pre tych co nevedia co je Geocaching, odporucam google.
Na dalsi den, to bolo uz 8.8.2009 sme sli snorchlovat. Pytali sme sa kde je dobre ist, ono samozrejme ludia pomozu, odporucia tu je dobra area, ale nepovedia presne kde, pretoze chcu predat snorkelling trip. My sme ale trosku ini, mame svoje motorky, plutvy, masku a potapacske hodiny, takze si to riesime po svojom. Prisli sme na miesto, snorchlovanie bolo super, tolko roznych ryb…po ceste sme sa zastavili este v par temploch, cestou spat sme vyhladli, tak sme zabludili do nejakej dediny po ceste. Ale zabludili sme dobre – nasli sme krasnu restauraciu, teda velmi jednoduchu, jedna z vela restik, co je postavena priamo na plazi, plaz pozostava z cierneho piesku – z vulkanickej cinnosti. Objednali sme ryby, boli naozaj vyborne a za 2 ryby, polievku, ryze, zeleninu s orieskami, sate (maso na palicke) a 2 velke bintangy nas vyslo az na neuveritelnych asi 100.000 rupiah (300 bht). Ono pivo je tu celkom “drahe”, velke vyjde okolo 20.000-25.000 rupiah, takze za samotne jedlo sme platili okolo 60.000 rupiah a tak dobre sme sa davno nenajedli. Este aj casnicka a kucharka v jednej osobe bola velmi zlata aj ked po anglicky toho moc nevedela 🙂 Dalsia vec co ma napada je, ze na Bali je aj zima, teplota klesne vecer aj pod 20 stupnov, vo vyssich nadmorskych vyskach, nehovoriac… Preto sme si kupili dlhe veci a hned nam bolo teplejsie.
Na dalsi den sme sli potapat na Lembongan island. Boli to jedni z najkrajsich ponorov co som mal, hlavne preto, ze som prvy krat videl manty a najvacsie ryby mola mola (sunfish). Zo zaciatku to vyzeralo nic moc, isli sme cez malu spolocnost (v podstate oneman show), pripojili sme sa na nejaku lod, ale mali sme obrovske stastie, hlavne co sa tyka tych mola mola, videli sme ich 5, zatial co dalsia skupinka na nasej lodi nevidela ani jednu!
Na dalsi den sme isli do mestecka Ubud, kde som sice uz bol, ale vzdy sa tam rad vratim. Najprv sme mali problem najst ubytko, Bali a celkovo turisticke oblasti v Indonezii v mesiaci august su dost obsadene, je to high peak season, takze najviac turistov…ale nakoniec sme nasli Rahayu bungalows, za 200.000 a celkom slusne. Isli sme do monkey forestu, vecer sme sli na klasicky tanec – divadlo, na dalsi den sme sa vybrali hladat geocachku, ktora bola ukryta niekde pri ryzovych poliach. Nanestastie, ale ako sa ukazalo neskor, nastastie sme si vybrali zlu cestu, objavili sme neskutocne krasne ryzove polia a bio organicku restauraciu, kde si vsetko pestovali sami. Kupili sme si kokosovy orech od domaceho, tak sme trosku pokecali s pestovatelom ryze a dozvedeli sme sa plno zaujmavych veci. Zasli sme napriklad nad tym, ake je komplikovane ryzu dopestovat, nad ozajstnou dokonalostou zavlazovania ryzovych poli…k samotnej cachke sme isli na motorke 🙂
11.8. sme isli opat hladat cachku, nasli sme ju pekne skrytu v rezorte, zahrali sme si pingpong, to bol ako bonus. Potom sme si sli vybrat peniaze do bankomatu a objavil som vnutri v bankomate kreditnu kartu nejakej asi francuzky, si ju tam zabudla. Kedze chcem mat dobru karmu, tak kartu sme odovzdali do banky. Isli sme hadat dalsiu cache, ale bohuzial tuto sme nenasli. Neskor sme isli do obchodov s drevom, hned sme sa pytali kolko co stoji a taka manzelska postel z teakoveho dreva…no parada, uz to len dostat domov, ze ano 🙂 Vecer sme sa sli najest do odporucenej Dewa Warung (restauracia), kde najdrahsie jedlo z ponuky stalo 15.000 (1.5 USD), jedlo bolo vyborne! Na dalsi den sme isli do Elephan Cave, co bolo trosku sklamanim, nic zaujmave sme nevideli. Maju tam budhu, ktory sa na budhu vobec nepodoba 🙂 Po ceste sme dali nejake to jedlo a samozrejme dalsiu cache, ktora bola ukryta pri rieke v jednom peknom rezorte, ktory bol uplne prazdny, ale oplatilo sa ist. Cestou na Kintamano – vyhasnutu sopku s jazerom s uzasnym vyhladom, sme sa este zastavili po ceste v obchode so sarkanmi a domacou kavou, cokoloadou…spat sme isli na lokalny trh, kde ludia mali z nas celkom srandu, moc bielych tam nechodi – my sme nevideli ziadneho. Ked sme sa vecer vratili do Ubudu, cele mesto nemalo elektriku, nastastie funguju tam aj generatory, tak sme nasli taku drahsiu restiku, dali sme si nejake steaky a napocudovanie tam isiel aj internet. Po ceste spat sme este kupili zopar didgeredoo z teakoveho dreva, je to hudobny nastroj do ktoreho sa fuka.
13.8. sme sa rozhodli ist na lokalny trh pri Ubude, kde az tak vela turistov nechodi, ako na ten v centre Ubudu. Nakupili sme rozne veci, od obrazov, cez sosky, sarkanov a vsetko co sa nam pacilo. Poslali sme z lokalnej posty celkom 2 baliky, na poste boli neskutocne dobri ludia, normalne zatvaraju o 14.00, nas cakali do 16.00 a este priblizne pol hodinu sme balili veci do krabic, ktore nam oni pripravili! Poslali sme dokopy 38kg, v podstate vsetko co sme nakupili…napriklad sme isli na kavicku, tak nam zachutila, ze sme vykupili vsetku co mali 🙂 Hned ako sme veci poslali sme sli do Tanah Lotu. Tanah Lot – najnavstevovanejsi chram na Bali, je to chram vytesany do skaly pri morskom pobrezi, naozaj uzasna pamiatka, ktoru sa oplati vydiet. Porobili sme par HDR fotiek, restauracie priamo tam su celkom drahe (vzdy pozerame cenu piva:), tak sme po ceste nasli naozaj dobru restiku, pokecali sme s domacimi – mlady parik. Na dalsi den sme sa presunuli na Lovina beach, cestou sme obdivovali ryzove terasy a samozrejme sme pozbierali cachky. Dalsi den sme isli pozriet vodopady, cestou sme zabludili niekam do dediny, kde teda turistov vobec nevideli, tak sme si spravili krasnu fotku na pamiatku. Riadili sme sa podla GPS, isli sme cestami a necestami na nejaky lokalny vodopad, kde moc turistov nechodi. Isli sme cez dediny kde vonku susia vanilku, klinceky a skoricu, krasne to vonalo. Ked sme sa stratili (ano, aj to je mozne s GPS, cesty vobec nesedeli), nas typek poslal spat na hlavnu, co bolo asi 15 km cez serpentiny spat…vodopad sme konecne nasli, porobili fotky, tie dalsie dva vodopady, co sme chceli dat v ten isty den sme museli presunut na dalsi den. Po ceste sme sa najedli v nejakom holandskom rezorte, poriadne zasitom. Vecer sme sa vratili a rozhodli sme sa preskumat nocny zivot v Lovine. Nebolo to zle, isli sme do zopar barov a diskotek, vratili sme sa o 4.00 rano 🙂 Dalsi den sme brali pozvolna, okolo obeda sme vypadli na vodopady Git Git, kde sme nasli dalsiu cache. Po ceste na vodopady plno obchodov, deti otravovali a chceli predat celkom pekne retiazky na krk az za 1000 Rupiah, tak no nekup to (asi 2 SK!) – tak sme pokupili asi kazdy po 15 retiazok a potom sme ich rozdavali kade tade 🙂 Na dalsi vodopad sme nesli, totiz mali sme ruksaky so sebou – stahovali sme sa na sever Bali – Pemuteran, tak sa nam ich nechcelo az tak vlacit. Po ceste sme pozreli nejake vyhlady, chramy a vecer sme dosli, ubytovali sme sa az v Gilimanuk, je to pristavne mesto na absolutnom severozapade Bali. Vecer sme si este vybavili potapanie na dalsi den, takze sme rano vstali a isli potapat na ostrov Menjagan. Potapanie nebolo nejake extra super, aj ked viditelnost bola pekna, ale nevideli sme nic extra specialne. Na dalsi den sme dali checkout, isli sme este freedivovat na poloostrov, cesta na motorkach bola naozaj celkom zaujmava. V ten den som sa uz necitil najlepsie, predpokladam, ze z potapania som prechladol…po freedive sme sa vybrali smerom na Tanah Lot, predsalen bolo uz 18.8. a lietadlo na North Sulawesi do Manada mi odlietalo 19.9…Po ceste sme nic normalne nenasli, tak sme skoncili az v Tanah Lot, kde sme sa konecne ubytovali a na dasi den sme isli opat do Tanah Lot – nakupovat 🙂 Poobede sme dorazili do Kuty, vratili motorky (celkovo som na skutri za 2 tyzdne spravil 1200 km :), najedli sa, Baso ma hodil na letisko a uz som letel za dalsimi dobrodruzstvami do severnej Indonezie – North Sulawesi. Ake zazitky som zazil tam, sa dozviete v dalsom clanku…